Trenčianske letisko bolo štvrtým v poradí, ktoré speváčka Jana Kirschner v sobotu navštívila, keďže priletela z Londýna cez Frankfurt a Viedeň, aby mohla odohrať na festivale Pohoda hodinový koncert. A dokonca v tom istom čase ako najočakávanejšia hviezda celého festivalu.
Mrzí vás, že ste boli v line-upe v rovnakom čase ako hlavná hviezda festivalu, kapela Prodigy?
Boli sme na to pripravení. Asi mesiac som sa na to psychicky pripravovala, no ubezpečovali ma, že to nebude počuť. Ja som to však na tom pódiu fakt počula. Bojovali sme s niečím, s čím sme nemohli vyhrať, ale napokon to výhra bola. Mali sme totiž od ľudí obrovskú podporu. Ja som ale nepočula nič, čo som hovorila. Nebol to z mojej strany úplný relax na pódiu, ale atmosféra bola dobrá a ľudia nás podržali.
Ak by ste nemali koncert, išli by ste si pozrieť Prodigy?
Určite by som išla.
Prekvapilo vás, že napriek ich koncertu prišlo na váš koncert množstvo ľudí?
Myslím, že veľa ľudí chcelo ísť na Prodigy a veľa ľudí tiež nechcelo ísť na Prodigy. Pohoda je dobre vybalansovaná, každý si na nej niečo nájde. V tom je krása festivalov. Rovnako sú však aj nebezpečné, pretože človek nevie či tých ľudí dostane alebo nie. Nie je to úplne vaše publikum, ale rôzni ľudia pospájaní, práve preto je to taká zaujímavá lotéria.
Ako je to so skladbami - máte pocit, že ľudia chcú ešte stále Modrú a Žienku domácu alebo skôr novšie veci?
Ľudia mi už viac veria veci, ktoré spievam posledných päť rokov, teda Krajina rovina, Moruše atď. Cítim, že čoraz menej reagujú na staré hity. Čoraz viac chcú počuť veci, ktoré sú aktuálne, a ktoré idú viac zo mňa. Ak by sme dnes zahrali Žienku domácu, tak určite by sa niekto potešil, ale myslím, že by to malo skôr zvláštne prijatie.
Pred tým, než ste odohrali skladbu Muzika ste spomínali na ľudí, ktorí nás tento rok opustili. Koho okrem "Ďuriho", ktorý je s festivalom spätý, ste mysleli?
Ďuri Kušnierik, Ďuri Černý boli moji veľmi blízki priatelia. Zo smrti Ďuriho Kušnierika som sa dlho nevedela spamätať a stále mám pocit, že tu po nich ostala veľká diera. My hudobníci novinárov potrebujeme, potrebujeme, aby ste o nás písali a tým vytvárali históriu. Inak by sme len hrali koncerty dookola, no potrebujeme vás, aby ste z nás spravili legendy (smiech). A jedným z takýchto ľudí bol práve Ďuri Kušnierik.
Tento rok odišiel aj David Bowie, čo bola strašná strata, obrovská pre našu rodinu. Moja dcéra sa v škole učila pesničky Davida Bowieho a pre mňa to bol jeden z najväčších vzorov. Takisto Prince, ktorého všetky platne viem naspamäť. Takže tento rok bol ozaj smutný, ale zároveň nám to dáva silu pokračovať vo veciach. Dúfam, že sa objaví nová generácia. Aj na Pohode sú ľudia, ktorí sú fantastickí.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
V sobotu som hrala na Pohode, v nedeľu večer sme ešte hrali koncert v Kežmarku v drevenom kostole, v pondelok ráno som už letela do Londýna, aby som vyzdvihla dieťa zo školy. Takže môj život matky opäť pokračuje. (Smiech)
Pohoda/ Tomáš Tkáčik
StoryEditor