Je to 30 rokov, čo do československých kín vstúpil film Vesničko má středisková, ktorý si vyslúžil nomináciu na Oscara. Jeho prevažná väčšina sa odohrávala v stredočeskej dedine Křečovice, kúsok od Sedlčan. Ako dnes vyzerajú miesta, kde sa film nakrúcal, zisťoval magazín Víkend DNES.
"Najlepšie vychladené pivo je zo siedmeho schodu," tejto filmovej hláške sa smiali ľudia na celom svete, niektorí si podľa nej dokonca prestavovali pivnic. A predsa je to jedna veľká lož. Aspoň v dome, kde sa často citovaná scénka z tejto komédie nakrúcala.
Stojím na autentickej záhrade pána Pávka, ktorého v snímke režiséra Jiřího Menzela stvárnil Marián Labuda. Práve z týchto dverí vtedy vychádzal, než krásne studenú fľašu podal Rudolfovi Hrušínskému alias doktorovi Skružnému. "Lenže za tými dverami žiadna pivnica nie je, to by ste sa napili teplej brečky. Vždy tam bola garáž. Mávali sme v nej nanajvýš zabíjačky," hovorí skutočná majiteľka domu Ludmila Zemanová. Vedľa postávajúci manžel ju pobavene dopĺňa: "Žiadny siedmy schod! Nosili si to pekne orosené z mrazničky..."
"Stále si to natáčanie pamätám, sledovali sme ho tamto z balkóna. Potichu, aby sme nerušili," vybavuje si gazdiná. "Filmovali u nás týždeň zjari, potom niekedy v auguste. Keď pán Čepek podľa scenára zrazil kombajnom Drápalíka, bol apríl a ešte popadával sneh. Musela im byť hrozná zima, varila som im čaj s rumom. Pán Hrušínský odo mňa dostal aj pečienku z králika."
Drobná, rozšafná žena sa čo chvíľu smeje, chrlí zo seba jednu historku za druhou. Málinko pripomína dôchodkyňu Hrabětovú, ktorá o závozníkovi Otíkovi pred predsedom JRD vykladala, že je "momentálne zaostalý". Blízka si bola aj s Vlastimilom Vlkovou, známou z Troškových komédií v úlohe Farářovej Cecilky, ktorá u Menzela hrala babičku Pavkovú.
"Sympatických hercov tu bolo viac," hovorí Ludmila Zemanová. "Taký pán Labuda, to je veľmi príjemný človek. Zdravil už zďaleka. Aj Menzel bol fajn, chodil k nám na záchod. Iní si držali odstup, napríklad pán Hrušínský bol chorý, moc nehovoril. Alebo Dvorská, tá tu snáď ešte hrala Pyšnú princeznú. Naša Božka mi to nechcela veriť, ale Dvorská aj v tom apríli radšej sedela bokom a robila, že sa opaľuje."
Dedinka romantická
Keď sa človek blíži ku Křečoviciam, nevdojak sa v zákrutách púšťa do rovnakých Máchových veršov, aké si tu v aute pohmkával aj doktor Skružný. Medzi poliami si to tiež "štrikujem" pomaly, tak nejako sa sem tá rozvláčnosť hodí. Na chvíľu zastavujem pri kríži smerom na Strážovice, je odtiaľto nádherný výhľad doďaleka.
Aj doktor Skružný sa tu kochal. Než ho zrazilo zle zabrzdené auto. Miesto jeho ďalšej slávnej nehody mi už ukazuje křečovický starosta Robert Nečas. Za vrátami, v ktorých kedysi skončila Hrušínskeho červená škodovka, je dnes zrekonštruovaná klubovňa, v ktorej sa stretávajú hasiči, futbalisti a ďalšie miestne spolky. Schôdzovať a susedsky klebetiť sa musí tu, pretože krčma, z ktorej sa vo filme tak krásne lialo pivo z okien, je už nejakú dobu zatvorená.
Zostala len krikľavá ceduľa Disco U kohúta. A spomienky. Nielen na chorobami presiaknutého filmového vrchného, ktorý sa mal pozrieť do krematória v Pelhřimove, aby vedel, do čoho ide. Aj na skutočných hercov, ktorí si ako Hrušínský v krčme sem tam pripili s miestnymi z komparzu.
"Náš príbuzný Jarda vykladal, že si v kravíne vzal dovolenku, za filmovanie potom dostal dve stovky a v krčme štyri prepil," smeje sa Zemanová. "Lenže vtedy to tak skrátka fungovalo, krčma dedinu držala. Chlapi tam boli do noci, a keď išli ráno do práce, toľko to nevadilo, mali to pár krokov. Dneska za zamestnaním dochádzajú do horúcich pekiel, to by hneď prišli o papiere."
Veľa sa od tých čias zmenilo. Predtým jazdil do Křečovíc autobus čo chvíľu, dnes raz za uhorský rok. Ani tí Pražáci sa tu nepachtia po chalupách toľko ako predtým. Z JRD je akciovka, miesto tisícky kráv ich v Křečoviciach bučí sotva tretina. Zatiaľ čo za Husáka v družstve pracovala skoro celá dedina, teraz sa susedia navzájom skoro nevidia, väčšina z nich jazdí za prácou do Benešova, niekedy až do Prahy. Aj ten prasačinec je zatvorený.
"Ľudia už na družstve nechcú robiť," krčí ramenami starosta Nečas. "Zblbli peniazmi," pridáva sa Zemanová. Tunajší poľnohospodári prišli aj o svoju známu vjazdovú bránu, pred rokmi ju totiž nepozorný družstevník poničil nakladačom, a tak musela ísť preč. Na jeseň by sa snáď po rokoch mala zase vrátiť, aj s tou charakteristickou červenou hviezdou, aby si každý prechádzajúci hneď uvedomil, čo sa tu natáčalo. Viac ako muzeálny význam už tá červená farba na hviezde mať nebude. Súdružské symboly odvial čas. Aj zarámované uznanie za splnené socialistické záväzky vystriedal na stene Nečasovej kancelárie diplom za víťazstvo v behu starostov.
Dedinka středisková
Na prvý pohľad mi to vlastne ani nedochádza, ale naozaj stojím v kancelárii, kde sa vymýšľal list do Prahy, že súdruh Rákosník čiže závozník Otík je polovičný magor. Kde predseda Kalina varoval Jaromíra, že to s tou vyhorelou zápalkou nerobí dobre, keď ju strká do vrecka. Kde Jaromírovi ona zápalka nakoniec vo vrecku vzplanula, čo na funkciu rastlinára našťastie nemalo vplyv. "Ja radšej používam zapaľovač," smeje sa starosta Nečas. To už vyťahuje guľaté razítko, ľahko ho odtlačí na papier. Zostane tam po ňom: Obec Křečovice, vesnička středisková. Je to maličkosť, ale koľko radosti už narobila! Zvedavých turistov sem chodia aj roky po premiére mraky, tak nech si odvezú aspoň nejaký suvenír.
Podľa Nečasa to nie je náhoda, Menzelov film sa podaril. Krásne vystihol charakter vtedajšieho českého vidieka. Aj konkrétnych ľudí. "Každá dedina má svojho Drápalíka, aj my. Otík tu síce nie je, zato Pávkov by sa iste pár našlo. Len boli skôr viac na očiach, keď sa všetci každý deň schádzali v rovnakej práci."
Ukazuje mi, kde mala vo filme stôl sekretárka Libuše Šafránková. Kde sedel Jan Hartl ako zootechnik Kašpar. Miestnosť sa zdá menšia ako v televízii, ale to tu vraj hovorí každý. Stačí si odmyslieť novší nábytok a poruchový obecný rozhlas stojaci v kúte a - áno, súhlasí to, pripadáte si, ako by ste práve vstúpili do diania na striebornom plátne. Ako keby sem mal čochvíľa vtrhnúť Petr Čepek ako hrubiánský žiarlivec Turek. "Občas sem niekto tiež takto vrazí, len to nie je kvôli žiarleniu," tvrdí starosta. Usmejeme sa, v tom úsmeve je ale aj štipka nostalgie.
Pred pár minútami mi opisoval, že podoba Křečovíc sa na prvý pohľad zase tak nezmenila. Vráta k Otíkovej chalupe stále stoja, sú si veľmi podobné. Rovnako tak rínok, cintorín. Kúsok odtiaľto je stále používané letisko pre práškovacie lietadlá - tam pristával Július Satinský ako Štefan. Aj domy sú väčšinou rovnaké, nanajvýš novo nahodené.
A predsa je to všetko tak dávno. Keď sa tu jedna z najlepších českých komédií točila, bol Robert Nečas na vojne, ja v prvej triede. Nič z toho sa nikdy nevráti. Nemôže sa to vrátiť. Petr Čepek, ku ktorému mal Otík zamieriť po žatve, už nežije. Ani Hrušínský. Ani Satinský. Ani Dvorská. Ani Ježková. Ani "príbuzný Jarda" od Ludmily Zemanovej, ktorý tak ľahko prepil svoju jedinú hereckú výplatu. Spolu s ním odišlo aj veľa ďalších našincov, ktorí sa vo filme len mihli, či už pri natáčaní pohrebu alebo triednych schôdzok. Pre miestnych tak nie sú reprízy Vesničky len sranda, niekedy naopak aj celkom smutné pozeranie. "Z ľudí, ktorí si šli zahrať funus, sú mŕtve aspoň tri štvrtiny. Akoby si o to vtedy išli povedať, chudáci," hovorí Zemanová.
Dedinka filmová
Po dedine sa valí chlapec v drese futbalového klubu Manchester United, za ním zákrutu ostro poreže traktor - proti strojom zo 30 rokov starého filmu vyzerá moderne ako vesmírna stíhačka. Obom dôsledkom by sa normalizační družstevníci čudovali zhruba rovnako.
Pozerám sa okolo. Otíkovu chalupu by ste naozaj spoznali na prvý pohľad, ako spredu, tak na dvore, tam sa človek dostane zarastenou cestičkou zozadu, tak trochu na "tajňáša". Hoci Zdeněk Svěrák postihnutý slintačkou prorokoval na konci filmu opak, priedomie zatiaľ vybetónované nie je, ani na anglický trávnik nedošlo. Ako to dopadlo s kadibudkami, ťažko povedať, majitelia nie sú doma, aby mohli porozprávať. Aj cintorín by vám bol povedomý, hoci tú hrobára v podaní Eugena Jegorova už nestretnete. A hoci si až tu uvedomíte, že priamo nad domom pána Pávku sa čnie výrazný hrob slávneho rodáka, hudobného skladateľa Josefa Suka. Zvláštna vec - vo filme si vysoký pomník nevšimnete, a predsa tam je, len ho asi zatieňuje umenie prítomných hereckých majstrov.
To dokazuje, že Křečovice toho ponúkajú oveľa viac. Aj svoju prvú klapku zažili dávno pred Vesničkou, roku 1968 tu Evald Schorm točil Farářův konec. A predsa na toto miesto Menzel narazil takmer náhodou - v polovici 80. rokov mal veľký problém nájsť dedinu, ktorú socializmus ešte nestačil poznačiť. Prechádzal s kolegami okolo Prahy v stále väčších kruhoch, tú správnu lokalitu našiel až po dvoch mesiacoch pátrania. Vybral dobre.
Hoci sa musíte zmieriť s tým, že niečo z obľúbených křečovických legiend je len ilúziou. Ako to pivo zo siedmeho schodu - pani Zemanová mi ukazuje, že v reáli sa ich plným fľašiam darí vo špajze na druhej strane domu, hneď niekoľko bás tam je zarovnaných. "Pozrite, jedenástka, tak po tom má náš dedo hlavu blbú!" ukazuje mi na cinkajúci poklad.
Ďalšie mýty sú späté s Mariánom Labudom, ktorému podľa miestnych príliš nešlo ani zabíjanie králikov, ani riadenie nákladiaku. Vlastne by sa moc nečudovali, keby Pražák naozaj zbúral stĺpik. S nákladnou "vejtřaskou" sa totiž učil jazdiť až na návsi, aj tak bolo veľa záberov z jeho jazdy nasnímaných len naoko - iba točil volantom, riadil niekto iný.
Vôbec najväčšou ranou pre filmového romantika je však pohľad, ktorý si s lahváčom v ruke vychutnával hrobár Jegorov, keď si sadol na múrik cintorína. Podľa filmu mal pod sebou terasku, na ktorej si Pávek so Skružným pri pive pochvaľovali, ako úžasná móda je, keď dievčatá nenosia podprsenky.
Realita tejto poetike nepraje. Ten slávny rozjímací kútik medzi barákom a krchovom totiž úplne zmizol zo sveta, zaplnila ho postavená tehlová dielňa, ktorú navyše cloní urastený orech. "Skôr tu bývalo hnojisko. Aj vtedy si to pódium urobili filmári sami," prezrádza starosta Nečas. Pani Zemanová šibalsky pomrkáva: "To by ste nespoznali, čo?" Snáď pretože vyzerám sklamane, pozýva ma na koláče. Nedávno u nej boli indickí filmári, ktorí majú Vesničku tak radi, že kvôli nej merali cestu až sem. Koláče im vraj šmakovali, zbaštili úplne všetky, hlavne po makových sa len zaprášilo. Dal si aj Labuda, keď tu bol pred časom na návšteve, zapíjal to čajom s pálenkou. Pekne si s pani domácou zaspomínali, aj na tie králiky, ako mu to s nimi na pľaci nešlo.
"Hovorila som mu, že si vtedy u nás na tie králiky zabudli rebríček na vešanie. Dědek ho používa doteraz," prezrádza Zemanová. "Prekvapilo ma, že si to neodviezli - poznáte Pražákov lakomých. Pritom mi potom nechali aj všetky kytice z natáčaného pohrebu, toľko som ich v živote nedostala."
Samotnú by ju vraj do záberu nikto nedostal, úplne jej stačí, že sú vo filme zvečnené jej kačice a mačky, že si zahral aj rodinný holubník. Králiky nie, filmári totiž chceli biele a tie u Zemana zrovna nemali. Teraz už majú, veď jedného takého ušiaka pani Ludmila práve čapla a zblízka si ho prezerá. "Škriabe, potvora. Vyzerajú nejaký chorí, asi sa niečoho prežrali. Ale hýbu sa, pozrite! Nechcete nejakého so sebou, keď ste do tých koláčov len rýpli? Alebo ho pustím do polí, chýbať mi nebudú..." Mariánovi Labudovi, až nabudúce príde, asi tiež nie.
Křečovice
Okres Benešov, Stredočeský kraj. Stredisková obec s rozlohou 3 200 hektárov, skladá sa zo 14 osád. Má 770 obyvateľov. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1352, je to rodisko významného hudobného skladateľa Josefa Suka. Okrem Vesničky sa tu nakrúcali filmy Farářův konec (1968) a Není sirotek jako sirotek (1986).