Legendárna formácia fungujúca vyše tridsať rokov je napriek klasickému džezovému nástrojovému obsadeniu charakterizovaná nezameniteľným zvukom a radikálnym prístupom k hudbe. Okrem očakávateľného saxofónu, kláves, kontrabasu a bicích využíva i menej časté, zvukovo originálne nástroje z čias počiatkov elektroakustickej hudby ako mellotron, vokodér či moog.
Práve originálna farba zvuku v spojení s pomalým tempom bicích a kontrabasu a clivými, ale prísne minimalistickými saxofónovými motívmi vytvára uhrančivú ambientnú náladu prenikajúcu akoby do hlbších úrovni vedomia.
Tieto prieniky kapela dosahuje aj svojím zmyslom pre ticho, ktoré vytvára podklad pre vyniknutie často len naznačených, zámerne nedopovedaných hudobných tém pracujúcich v poslucháčovi aj po ich odoznení.
Ukážku z albumu Patchouli blue si vypočujte vo videu:
Ich posledný album Patchouli blue z roku 2000 dobre prijatý kritikmi nadväzuje na typický zvuk kapely a v silnejších momentoch dokonca pripomenie ich veľmi úspešný album Mission Sunset z roku 2000.
Medzi inšpirácie trojice vytvárajúce povestný „Bohren vibe” patrili pochmúrne zvukové krajiny Lustmorda, partitúry Angela Badalamentiho z filmov Davida Lyncha, ale aj podmanivé saxofónové balady Bena Webstera.
So strhujúcou pomalosťou hľadajú Bohren & Der Club of Gore v hudbe zdanlivo zlovestne pôsobiace, ale hlavne pohlcujúce a krásne zastavenie.