Rozsvietené na verandách a priedomiach, blikajúce v okne... V Spojených štátoch sa z vyrezávania tekvíc stala tradícia, ktorá spája generácie – a dnes je z nej celosvetový jesenný rituál.
Korene tejto zvyklosti siahajú až k pohanskému sviatku Samhain, ktorý starí Kelti slávili na prelome októbra a novembra. Verili, že v túto noc sa duchovia mŕtvych vracajú medzi živých. Aby sa pred nimi ochránili, ľudia si maľovali tváre, obliekali masky a vyrezávali strašidelné tváre do repy či zemiakov, do ktorých vkladali žeravé uhlíky. Kovové lampáše boli vzácne, a tak ich nahradili bežne dostupné koreňové plodiny.
Podľa historikov mohla mať táto tradícia ešte starší, predkresťanský pôvod – súvisela s kultom hlavy alebo so symbolikou víťazstva nad nepriateľom. V Národnom múzeu Írska sa dodnes zachoval takzvaný „ghost turnip“, stará vyrezávaná repa s krivými zubami a prázdnymi očami, ktorá dokazuje, že naši predkovia mali zmysel pre hororovú estetiku.
Jack a diabol
Neskôr sa príbehy o lampášoch preplietli s írskou legendou o lakomom Jackovi (Stingy Jack) – kováčovi, ktorý dvakrát oklamal samotného diabla. Keď zomrel, nevpustili ho ani do neba, ani do pekla, a tak odsúdený blúdi večnosťou s uhlíkom v repnom lampáši.
Práve on sa stal predobrazom názvu Jack-o‘-lantern – Jack s lampášom. Táto legenda mala aj výchovný rozmer – pripomínala, že ten, kto nežije poctivo, zostane uviaznutý medzi dvoma svetmi. Zároveň vysvetľovala záhadné svetielka v močiaroch, takzvané bludičky či will-o‘-the-wisp, ktoré vznikajú z horiacich plynov.
Ľudia verili, že je to duša Jacka, čo zvádza cestujúcich do močiaru. Až keď v Írsku začali v 30. rokoch 20. storočia svietiť elektrické lampy, bludičky aj s legendami postupne zmizli.
Írski prisťahovalci však priniesli túto tradíciu do Ameriky, kde objavili nový, dokonalejší materiál – tekvicu.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 67% na dočítanie.
Zostáva vám 67% na dočítanie.