Psychologička Pavla Koucká razí iný prístup a o tom, ako vychovať deti s menším nasadením, píše aj vo svojej poslednej knihe Uvoľnené rodičovstvo. Čas od času sa stane, že sa v jej poradni rozplače rodič, ktorý už je natoľko vyčerpaný, že nevie kadiaľ kam.
Takých ľudí pribúda. Väčšinou sa ukáže, že sa nechali príliš zviazať tým, k akej výchove zvádza moderná doba: robiť všetko pre dieťa, všemožne ho rozvíjať a snažiť sa, aby nezažilo pocit frustrácie.
"To je cesta do pekla," povedala v rozhovore pre magazín ONA DNES psychologička Pavla Koucká, ktorá o rodičovstve píše knihy. K napísaniu ju prinútili príbehy, ktoré vída všade okolo seba.
- Kedy naposledy vo vašej poradni plakal vyčerpaný rodič?
Dnes dopoludnia. Klientka plní každučké prianie svojich detí, nikdy ich nechce nechať plakať. Samozrejme, že je potom vyčerpaná. Dnes ale plakala preto, že sme sa dotkli jej detstva.
Ukázalo sa, že ona svojim deťom dáva presne to, po čom sama v detstve túžila a čoho sa jej nedostávalo. Túžila po tom tak veľmi, že teraz nedokáže odhadnúť správnu mieru.
- Stáva sa to často?
Sme generácia neurotikov a tento fakt sa spája okrem iného s výchovou, ktorá predtým bola oveľa autoritatívnejšia a rezervovanejšia. Za správne vychované sa považovalo dieťa dobré, to znamená poslušné. Čo prežíva, nebolo dôležité.
Keď sa s tým potom ľudia v dospelosti vyrovnávajú, prežívajú veľkú ľútosť a hnev. Nerozumejú tomu, prečo rodičia nerešpektovali ich emócie.
- Ak mali chladnú výchovu, vedia sa vyvarovať rovnakých chýb alebo ich nevedomky opakujú u svojich detí?
Niektorí ľudia automaticky vychovávajú tak, ako to sami zažili, aj keď to nebolo dobré. Vytesnili, že trpeli. Iní to vedia a chcú postupovať inak.
Aj tak sa ale stáva, že sa im vracajú tie isté vzorce správania, obzvlášť v stresových chvíľach, kedy sa emócie zobudia. Ďalším rizikom je, že to veľmi uvedomelí rodičia preklopia do opačného extrému, čo ale tiež nie je vhodné.
- Čo si máme pod tým predstaviť?
Keď sa niečomu veľmi vyhýbate, môže to narobiť viac škody ako úžitku. Odporúčam rodičom, aby využívali širokú škálu výchovných metód. Lepšie samozrejme je, keď na dieťa nekričíme. Keď to ale ženiete do extrému, keď sa neustále ovládate, aby ste nekričali, uberá vám to energiu. Navyše potom hrozí veľký výbuch.
- Prečo sa dnes toľko rodičov snaží o dokonalosť?
Súvisí to s perfekcionizmom dnešnej doby. Ten sa prenáša z konkurenčne-pracovného prostredia, v ktorom ľudia trávia veľa času, než sa rozhodnú mať dieťa. Zostáva to v nich a rodičovstvo berú ako súťažnú disciplínu. Logicky síce vedia, že vo výchove a starostlivosti nejde o súťaž, emočne ale túžia byť najlepší.
- V čom by sa rodičia mali najviac uvoľniť?
Uvoľniť by mali predovšetkým kŕč, s ktorým sa snažia dieťa po všetkých stránkach už od bábätka rozvíjať, a tiež v tom, ako sa urputne snažia, aby ich deti nezažili žiadnu frustráciu.
Často sa pritom sami tiež natoľko vyčerpajú, že im nezostáva energia ani na to, aby sa s deťmi tešili. A pre deti tiež nie je dobré, oni totiž nejaké frustrácie potrebujú: už preto, že ich život bude prinášať a oni sa s nimi budú potrebovať vedieť vyrovnávať.
- Ku všetkým možným aktivitám rodičov často tlačí okolie. Ako sa s tým vyrovnať?
Rodičia si musia vytvoriť dostatočne pevné sebavedomie, aby vedeli: ´viem, čo robím a prečo to robím. A nech si každý myslí, čo chce.´ Deti chcú mamu, nie usmievavú masku.
- Koľko krúžkov navštevujú vaše deti?
Všetky chodia spievať a plávať a starší majú ešte pár krúžkov v družine. K plávaniu a spevu som ich nasmerovala ja už skôr a chytilo ich to. Krúžky v družine si vybrali samy. Ja som im skôr hovorila "A nie je to veľa? Budete mať čas sa ešte hrať?" Všeobecné odporúčanie neexistuje, ale celkovo mám pocit, že sa to dnes s krúžkami skôr preháňa.
- Koľko majú rokov?
Doubravka má osem a pol roka, Horymírko bude mať sedem a Ruženka má päť. Práve skutočnosť, že sú tak krátko po sebe, je jednou z inšpirácií uvoľneného rodičovstva. Nebyť Ruženky, neprišla by som na to, že za obe staršie deti robím veľa vecí, ktoré zvládnu samé a nevedomky ich brzdím v samostatnosti.
Pretože som zrazu nemala silu, energiu a kapacitu niektoré veci riešiť, oni zrazu začali byť oveľa samostatnejšie. Napríklad si sami začali riešiť svoje spory a oveľa viac si navzájom pomáhali.
- Kedy pre vás bolo rodičovstvo najnáročnejšie?
Pár mesiacov, po narodení našej najmladšej. Bola zima a syn sa odmietal obliekať. Bolo ťažké sa vychystať von, pretože som musela najprv obliecť a zašatkovať bábätko, doobliekať seba, pomôcť Doubravke a nakoniec premôcť Horymíra, ktorý zo seba všetko oblečenie zúrivo strhával.
Jačiaceho som si ho potom prehodila cez plece a takto, úplne zničená, som opúšťala byt. Horymír potom vonku vychladol a bolo spokojný, ale pri ďalšej ceste von sa situácia opakovala.
- Mali ste zlosť?
Zo začiatku áno, ale postupne som pochopila, že tým ničomu nepomôžem. Prijala som to ako fakt. A občas som rezignovala na to, ísť von.
- Komplikujú si rodičia život tým, že nevedia v niektorých chvíľach rezignovať?
Niekedy je skutočne najlepšie ísť cestou najmenšieho odporu. Vyčerpané mamičky sa ma pýtajú: "Čo mám robiť, keď sa dieťa neoblieka, a pritom potrebujeme ísť von?" Odpovedám, že ak majú čas na to, aby vyčkávali a motivovali dieťa, nech vyčkávajú a motivujú.
Ak ich ale čas tlačí a je pre nich jednoduchšie to dieťaťu prikázať, tak nech prikazujú. A ak to nejde inak ako ho obliecť, nech ho pokojne oblečú. Je zbytočné v tom hľadať zložitosti.
Nedávno u mňa bola mamička, ktorej štvorročná dcéra sa pripravuje na odchod von viac ako hodinu a tá hodina býva veľa náročná. Občas kvôli tomu niečo nestihnú a mamička sa ma pýtala, či môže dcére povedať, že to nestihli kvôli nej. Bála sa, aby u dcérky nevyvolala výčitky svedomia ...
- Nepríde vám prehnané riešiť to u psychológa?
Keď už sa tým trápia, je dobre, že ľudia prídu, pretože to môžeme zmeniť. Prehnané je, že rodičia a najmä mamy chcú byť natoľko dokonalé, že sa boja, aby v dieťati nevyvolali čo aj sebe menšiu výčitku, aby naň neskríkli, aby mu ani na chvíľku neprestali dávať najavo, ako veľmi ho majú rady.
- Zanechá takýto prístup v dieťati následky?
Myslím, že je neprirodzený a deti ho rodičom ani neveria. Oni sú veľmi silno napojené na naše emócie a vycítia napätie pod povrchom.
Keď sú mamičky navonok stále usmievavé a trpezlivé, zatiaľ čo vnútri v nich to vrie, riziko, že potom vybuchnú, a to dieťa vydesí. Často tiež, keď deti cítia napätie pod povrchom, hnevajú a provokujú. Chcú naozajstnú mamu, nie usmievavú masku.
- Majú rodičia problém so zvládaním negatívnych emócií svojich detí?
Často áno. Dnes sa neustále hovorí o tom, ako máme byť podporujúci a láskyplní, ako nikdy nenechať bábätko plakať a ako to zariadiť, aby sa batoľatá nehnevali. Je to hlúposť.
Dieťa má právo na negatívne emócie. Potrebuje ich prežívať a vyjadrovať. Lenže keď si rodič myslí, že to nemá byť, má z toho potom negatívne emócie ešte on sám.
- Dnešní rodičia sa snažia vyrovnať so svojím vlastným detstvom, čo budú u psychológov riešiť deti perfekcionistických rodičov?
Pracujem s dospelými ľuďmi v strednom veku, ktorí ešte len hľadajú sami seba. Sú úspešní, majú rodiny, kariéru a aj napriek tomu sa cítia frustrovaní, nešťastní a prázdni.
Keď hľadáme príčiny, zisťujeme, že to boli práve tie dobré deti, ktoré plnili plány svojich rodičov, že si nestihli vyvinúť vlastnú osobnosť. Dnešným deťom hrozí niečo podobné, hoci z inej strany.
Súčasní rodičia vyvíjajú heroické úsilie, aby deti všestranne rozvíjali. Lenže to, čo všestranným rozvojom mienia, sú schopnosti a zručnosti. Zabúdajú na osobnosť dieťaťa. Naháňa ich z krúžku na tréning a potom k domácim úlohám.
Dieťa v slede povinností ale nemá priestor prísť na to, čo je jeho, čo ho baví. Nemá čas rozvíjať vzťahy, premýšľať o hodnotách. Deti nepotrebujú toľko organizovaného sebarozvoja, potrebujú sa aj hrať, zdržiavať vo svete fantázie a občas aj len tak leňošiť a napríklad sa aj chvíľu nudiť.
- Veľa rodičov si vo vašej poradni sťažuje na únavu a stres. Vy sama máte tri deti, popri tom stíhate niekoľko pracovných aktivít. Viete predchádzať vyčerpaniu?
Viete, optimum neleží ani v jednom extréme. Myslím, že je dobré, keď si ženy matky uchovajú svoju profesiu, nesústredia sa výlučne na deti. Zároveň ale nemôžeme mať príliš veľké ambície.
Robím to tak, že si ponechávam čas pre deti a vo zvyšnom si plánujem toľko pracovných aktivít, aby som ich mohla zvládnuť. Mojou veľkou výhodou potom je, že moja profesia je zároveň mojím koníčkom.
- Cez mail odpovedáte o piatej ráno. Ukracujete sa o spánok, aby ste stíhali prácu?
O spánok sa neukracujem. Najlepšie pre mňa je, keď idem spať s deťmi o pol deviatej. O štvrtej som vyspaná a budím sa bez budíka. Čas, než vstanú ostatní, mám veľmi rada: píšem si zápisy z konzultácií, rozmýšľam nad nimi, čítam.
Nie vždy sa mi to ale takto podarí, pretože ma večer občas niekto zobudí. To potom pracujem, niekedy aj cez polnoc, ale viem, že to pre mňa nie je dobre.
- Vždy ste vstávali tak skoro?
Som ranné vtáča, ale pred deťmi som sa viac prispôsobovala manželovi. Bývala som s ním dlhšie hore, ale málokedy som vydržala tak dlho, pretože on je extrémna sova. Teraz sa občas stretneme vo dverách spálne. On ide spať a ja vstávam.
- Mávate s manželom spory o výchovu?
U nás je expertom na výchovu manžel, ja o tom len píšem knižky a radím (smiech). Môj muž nikdy žiadnu knižku o výchove nečítal, správa sa intuitívne, má prirodzenú autoritu
K niektorým jeho metódam sa neprikláňam, ale nechávam to tak. Nevadí, keď má druhý rodič iný prístup, ťažkosti nastávajú, keď sa tí dvaja začnú napádať.
- V čom sa vy dvaja nezhodnete?
Manžel má bližšie k tvrdším výchovným prostriedkom a viac narúša zdravú životosprávu detí. A on si o mne zase myslí, že som na deti príliš dobrá, že toho pre nich a za ne robím až príliš.
- Čo keď rodičia nedokážu rešpektovať výchovný prístup toho druhého?
Toto riešime v rámci párovej terapie a rodičia často prichádzajú na to, že prístup toho druhého nie je zas až tak strašný. Napríklad škaredá hádka nasledovala po tom, čo otec kúpil batoľaťu párok v rožku. Iste, nie je to vrchol zdravého stravovania, ale ide o ohrozenie zdravia dieťaťa?
O jeho zanedbávanie? Za prudkou reakciou jedného alebo druhého rodiča sa väčšinou skrýva únava, preťaženie a vzájomné neuspokojovanie citových potrieb.
- Naučili ste sa niečo od svojho manžela?
On je jednou z veľkých inšpiráciou uvoľneného rodičovstva, všetko zvláda s menším výdajom energie. Ja som starostlivejšia... a potom zisťujem, že hoci deti od otca toľko starostlivosti nedostávajú, získavajú zase niečo iné, tiež dôležité.
- Čím je to, že muži sú väčšinou uvoľnenejší?
Sčasti je to dané pohlavím: muži sú všeobecne lenivejší a zároveň odvážnejší. Veľký podiel na tom má však aj skutočnosť, že s narodením detí prichádzame my ženy o svoju profesiu a zrazu nezostáva než sa realizovať ako matka. Mužom práca zostáva a rodičovstvo je pre nich koníček.
- Rodičom odporúčate, aby deti viedli k väčšej samostatnosti. Púšťate deti samotné von?
Áno, ale ony tam len málokedy chcú zostať. Hoci sú tri, potrebujú mať vonku ešte kamarátov, aby sa necítili sami. A skoro žiadni rodičia dnes deti von len tak nepustia.
- Rozumiete ich strachu?
Rozumiem, ide o celospoločenské nastavenie: dnešná doba je všeobecne posadnutá bezpečnosťou a ľudia sa boja, aj keď štatistiky ukazujú, že svet nie je nebezpečnejší, než predtým.
- Žijete v Prahe. Nebojíte sa dopravy?
Dlho som si myslela, že je to relevantný dôvod, prečo sa v mestách báť: za poslednú generáciu sa prevádzka razantne zahustila. Lenže keď sa pozriete do štatistík, zistíte, že je síce viac áut, ale menej nehôd, jazdí sa bezpečnejšie.
Myslím pritom, že rodičia deti na jednej strane prehnane chránia a na strane druhej robia málo preto, aby sa dieťa vedelo samo na ulici správať. Keď potomka stále sprevádzate a vodíte za ruku, neučíte ho dbať na svoju bezpečnosť.
Mám skúsenosť, že deti sú zodpovednejšie, ak sú sami. Keď vyšlem Horymírka do obchodu, vidím, ako sa poctivo rozhliada a ako drží peniažky v dlani, aby ich nestratil.
- Vaša profesia má dva póly. Na jednej strane za vami chodia perfekcionistickí klienti, na druhej strane pomáhate ľuďom z azylového domu. Aký je medzi nimi najväčší rozdiel?
Keď opomenieme rozdiely materiálne, sociálne, vo vzdelaní a inteligenciu, najväčšia odlišnosť je vo vôľových vlastnostiach. Klientky v azylovom dome majú väčšinou veľký problém prinútiť sa k niečomu, čo sa im robiť nechce: ráno vstať, prísť na schôdzku.
Pokojne povedia: "Pardon, zarozprávala som sa..." Rodičia v mojej súkromnej praxi sú naopak schopní plniť povinnosť za povinnosťou, ale nevedia odpočívať, byť k sebe vľúdni.
- Čo pre vás znamená práca v azylovom dome?
Získavam realistickejší pohľad na to, že existujú iní ľudia s inými problémami. Všetci sa totiž pohybujeme v bublinách. Hoci máme pocit, že stretávame veľa rôznych ľudí, stretávame sa len s určitou sociálnou skupinou, názorovým prúdom.
Mne sa napríklad zdalo nepochopiteľné, že v prezidentských voľbách vyhral Miloš Zeman. Medzi známymi, ktorých som napočítala cez stovku, boli len dvaja ľudia, ktorí mu dali hlas. Ako je teda možné, že ho volila viac ako polovica národa? Práve to sú sociálne bubliny.
- Aké problémy riešia klientky ženského domu?
Sociálne, vzťahové, často opačné než ľudia v súkromnej praxi, ale aj tie isté: dieťa sa hnevá, nechce jesť ...
- Vedia to riešiť?
Niekedy nevedia tie základné veci a často podliehajú rôznym mýtom. Pomerne často sa napríklad domnievajú, že umelé mlieko je pre deti lepšie ako mlieko materské.
Prípadne medzi nimi nevidia rozdiel. Ale spomínam si napríklad na jednu 20-ročnú mamičku troch synov. Zažila traumatizujúce detstvo: vyrastala v detských domovoch, bola často terčom šikanovania, otec alkoholik a násilník, mama to nevládala.
A táto žena bola napriek tomu úžasná mama. Vo svojom veku, s iba základným vzdelaním sa dokázala o chlapcov vzorne starať. Úplne prirodzene im dávala veľa lásky a pritom bola aj autoritou.
- Kde sa to v nej vzalo, keď to sama nezažila?
Bola veľmi inteligentná a inteligenciou sa dá dohnať veľa hendikepov. Naviac je dosť možné, že jej mama bola dobrá mama, len rodinnú situáciu od určitej chvíle nezvládala.
Dcéra však stihla v ranom detstve získať vzory pre svoje neskoršie správanie. To sú práve tie vzory, na ktoré nemáme vedomé spomienky, ale sú v nás uložené.
- Vytrénovala vás v niečom práce na linke dôvery?
Naučila som sa lepšie zvládať negatívne emócie druhej strany. Stávalo sa napríklad, že volal naštvaný klient, ktorý potreboval ventilovať agresiu. A ono je vždy lepšie, keď sa vykričí na konzultanta do telefónu, než aby urobil niečo škaredé v reálnom svete.
- Je ťažké pre psychológa zvládať negatívne emócie klientov?
Nemalo by byť. My sa totiž na tú emóciu pozeráme z určitého nadhľadu. Emócie majú svoj zmysel a význam. Ľudia sa mi na konzultáciách často ospravedlňujú, že plačú, ale ja im hovorím: Len plačte!
A niekedy ich dokonca nabádam k hnevu, pretože hnev je namieste a hnevať by sa mali. Je dôležité si svoje emócie uvedomovať, rešpektovať ich a vhodným spôsobom vyjadrovať.
- Vy sama plačete? Hneváte sa?
Áno, plačem a hnevám sa. Nemávam ale veľké výlevy emócií, som skôr introvert. Keď plačem, tak mi proste tečú slzy. Keď sa hnevám, mračím sa a hovorím: "Ja sa hnevám!"
A občas dokonca hovorím dopredu: "Detičky, takto by som sa ale za chvíľu začala hnevať." Väčšinou to dopadne tak, že k tomu hnevaniu ani nedôjde.
Pavla Koucká (42)
- Psychologička, ktorá sa zameriava na dozrievanie osobnosti, často sa venuje rodičom.
- Je autorkou konceptu uvoľneného rodičovstva, v ktorom reaguje na príliš aktívnych, preťažených rodičov a nespokojné deti dnešnej doby.
- V nakladateľstve Portál jej vyšli knihy Zdravý rozum vo výchove (2014) a Uvoľnené rodičovstvo (2017).
- Pracovala na linke dôvery.
- Pôsobila ako redaktorka a neskôr šéfredaktorka časopisu Psychologie dnes.
- V súčasnej dobe sa venuje klientom v azylovom dome pre matky s deťmi a má vlastný súkromnú prax.
- Prevádzkuje stránky www.skupinyprorodice.cz.
- Je vydatá a má tri deti.