TASR - Pavel Neubauer
StoryEditor

Policajti prišli, vraj točím porno. Áno, ale len také socialistické, tvrdil im Troška

"Zobral som ich ďalej a pustil na videu nakrútené zábery. Ale veď tam nie je nič vidieť, vyhlásili trochu sklamane."

Sedem rokov od snímky Čertova nevesta sa režisér Zdeněk Troška opäť vracia do pekla. Tentoraz v rozprávke Čertoviny, ktorá príde do kín krátko po Vianociach - 4. januára.

"Modrookého čerta asi ešte vo filme nikto nemal," opisuje pre týždenník 5plus2 v narážke na herca Jakuba Prachařa. "Prepisy našich temných rozprávok nie sú veľmi obľúbené, preto radšej zostávam pri veselom rozprávaní," vysvetľuje Zdeněk Troška.

Počas svojej kariéri nakrútil rad rozprávok, napriek tomu najpopulárnejšou zostáva tá, ktorá vznikla už pred 30 rokmi - O princeznej Jasněnce a létajícím ševci. "Vtedy sme žiadne počítače nemali, všetky trikové zábery sa robili na kolene. Bolo mi ľúto Honzu Potměšila, ktorý trpel zavesený na lankách pod žeriavom v rôznych výškach," spomína režisér, ktorý nedávno dokončil novú rozprávku Čertoviny.

  • Báli ste sa ako malý, že vás na Mikuláša odnesie čert do pekla?

To si píšte! Z čertov som mal ako malý chlapec naozaj strach. Tých pár dní pred Mikulášom boli ťažkou záťažou pre moju malú dušičku a o to väčšia úľava bola, keď čerti s Mikulášom po odrapotanej modlitbičke tiahli o dom ďalej a nechali ma doma.

  • Boli ste vôbec neposlušné dieťa?

Verte neverte - nebol. Odmala som miloval knižky, trávil som nad nimi čas od rána do večera a dokonca som si ich tajne nosil do školy a čítal pod lavicou. Hlavne pri predmetoch, o ktorých som už od šiestej triedy vedel, že ich nikdy v živote potrebovať nebudem - matematika, fyzika, chémia, geometria, tie ma teda vôbec nezaujímali.

Rád som si kreslil, a preto som na nejaké vymýšľanie nemal čas. Dokonca ma aj puberta láskavo obišla, zrazu mi narástli fúzy, nadobudol som zhrubnutý hlas a celkom v pohode som dospel na muža. (smiech)

  • Veľa rozprávok má v podstate hororový základ. Nenapadlo vám niektorú nakrútiť práve v tomto žánri?

V českej kinematografii by to bolo celkom originálne ... Máte pravdu, rozprávky sú v podstate horory. Len si vezmite tie od bratov Grimmovcov, ale aj severské balady, to je jedna hrôza za druhou.

Ani Karel Jaromír Erben či Božena Němcová a ďalší osvietenci devätnásteho storočia nezostávali pozadu - Erbenova Kytica je zbierkou úžasných hororov s rozprávkovým nádychom.

Lenže dnešný pohľad na rozprávkový svet sa meria skôr očami láskavého Jana Drdu, Josefa Ladu a ďalších, ktorí zmiernili rozprávkové zlo, poľudštili nebo aj peklo, a preto sú naše rozprávky milé a úsmevné.

Pri dnešnej frekvencii amerických a iných západných fantasy filmov, plných netvorov a stúpencov absolútneho zla, sú tie naše priamo pohladením po duši. Všimnite si, že filmové prepisy smutných či temných rozprávok si obľubu našich divákov nezískali, hoci boli skvelo nakrútené. Preto radšej zostanem pri veselom rozprávkovom rozprávaní.

  • Vo vašej novej rozprávke čertoviny hrá hlavnú úlohu čerta modrooký blondiak Jakub Prachař. Takto podľa vás vyzerá ideálny čert?

Jakub Prachař je výborný herec, tvárny a s obrovským tvorivým potenciálom. Zahrá čokoľvek, o tom som bol presvedčený. A nemýlil som sa. Modrookého čerta asi ešte nikto vo filme nemal. Treba podotknúť, že mu to tam pristane a že sa bude fanúšičkám páčiť aj ako čertisko.

  • Filmoví kritici vaše filmy väčšinou vôbec nešetria. Dodnes ale spievajú nemalú chválu na rozprávku O princeznej Jasněnce. V čom je podľa vás táto rozprávka  výnimočná?

Neviem, neskúmal som to. Snáď výborná partia ľudí pred i za kamerou, krásne exteriéry aj Barrandovské ateliéry, kostýmy, triky, hudba, jednoducho všetko sa tak nejako zosúladilo dohromady a vznikla pekná filmová rozprávka.

Na filmovom festivale vo vtedajšom Gottwaldove deti dali svoj hlas obom čarodejniciam, ktoré ich bavili najviac, čo však neprichádzalo z výchovného hľadiska do úvahy. Záporné a negatívne postavy nemohli byť vzorom našej socialistickej mládeže a tak Helenka Růžičková a Yvetta Blanarovičová vyšli naprázdno.

Po trikovej stránke išlo vtedy o unikátny projekt. Áno, vtedy v roku 1986 neboli žiadne počítače a všetky trikové zábery sa robili, ako sa hovorí, na kolene a väčšinou priamo na pľaci.

To pochopiteľne vyžadovalo veľa času a trpezlivosti od všetkých zúčastnených. Bolo mi ľúto Honzu Potměšila, ktorý trpel zavesený na lankách pod žeriavom v rôznych výškach. O to viac som obdivoval jeho odvahu, s ktorou sa púšťal do každého záberu. Mladý športovec a nadšenec.

  • Nakrúcanie filmu Slunce, seno a pár faciek pre zmenu údajne takmer prekazila polícia. Čo sa vtedy mužom zákona nepáčilo?

Kvôli autorským právam sme nemohli použiť kratšie zábery z iných filmov, ktoré premieta farár Otík babkám na fare.  A tak sme si ich museli nakrútiť.

Umučenie svätého Šebestiána, Pieseň o Bernadete, ale aj porno zábery, proste všetko. Priviezol som kostýmy z Barrandova, do nich obliekol svojich známych a susedov z Hoštíc a hneď prvý deň nakrúcania 12. júla 1988 sme ich v okolí Hoštíc nakrútili.

Lenže ony dve dievčatká, ktoré sa eroticky "snažili", sa neskôr niekde na diskotéke svojím výkonom pochválili a nejaká všímavá duša to hneď nahlásila na VB. Strážcovia zákona prišli k nám domov a vraj, že točím porno.

Áno, ale len také socialistické, odpovedal som. Nepohli brvou. Mohli by sme to vidieť? Vzal som ich ďalej a pustil na videu natočené zábery. Ale veď tam nie je nič vidieť, vyhlásili trochu sklamane. Veď som vám hovoril, že je to také socialistické porno, smial som sa.

  • Nastala nejaká kuriózne situácia aj pri nakrúcaní Čertovín?

Áno, jedna naozaj zvláštna. Moja pani profesorka Ertlová zo strakonického gymnázia išla na výlet do Svätej zeme. A v Jeruzaleme napísala na papierik - nech Zdeňkovi svieti slniečko a film sa podarí - a strčila ho do Múru nárekov.

Od 23. mája do 28. júna, kedy sme film nakrúcali, ani raz nazapršalo, slnko svietilo od rána do večera. Prosto zázrak. Pri poslednom zábere v poslednom dni natáčania zahrmelo a len sme všetko pozbierali a pohli sa k Prahe. Prepukla búrka a pršalo celé ďalšie tri dni. Zázrak, velebnosti. (smiech)

  • Vráťme sa ešte trochu viac v čase. Ako stredoškolák ste študovali vo francúzskom Dijone, čo za minulého režimu vôbec nebolo bežné. Ako ste sa k tejto príležitosti dostal?

To, že som sa tam dostal, bol v podstate tiež zázrak. V roku 1966, keď sa začala takzvaná Pražská jar a zavial dych demokracie a voľnosti, sa opäť otvorili československé sekcie vo Francúzsku, ktoré tam v roku 1922 založil Edvard Beneš. V Dijone študoval aj Jiří Voskovec, herec Raoul Schránil a ďalší.

V roku 1968 som nastúpil do strakonického gymnázia, na humanitnú vetvu s hlavným jazykom francúzštinou. Tú som si študoval doma pri televíznom kurze, ktorý uvádzala Irena Kačírková, Marie Drahokoupilová a nejaký Francúz.

Mne sa tá reč zapáčila a nevynechal som jediný diel relácie. Preto som mal potom na gymnáziu pred svojimi spolužiakmi ľahký náskok. Riaditeľ školy si to na hospitácii všimol a ponúkol mi možnosť zúčastniť sa konkurzu na štúdium vo znovuotvorených sekciách vo Francúzsku. Uspel som a odišiel na tri roky do ďalekej cudziny ...

  • Môžete trochu zaspomínať na váš tamojší študentský život?

Bol tam zastaraný školský systém snáď ešte z doby Napoleona III. Des a bes. Ako na vojne, ešte horšie. V spoločnej spálni nás spalo štyridsať, budíček o šiestej ráno, o desiatej večer večierka.

Vo voľných hodinách sa muselo sedieť v študovniach, k spálni nebol prístup, až o 21:30. Rýchlo sa umyť, vyčistiť zuby a do postele. Žiadne rádio, žiadna televízia. Sprcha vo štvrtok od 17-tej do 19-tej hod., v sobotu to bolo rovnako.

Zákaz akéhokoľvek opustenia lýcea, vychádzka do mesta bola len vo štvrtok od 14-tej do 17-tej, potom v sobotu popoludní a v nedeľu. Aj keď sme nemali čo študovať, museli sme trčať povinne v študovni.

Jedlo ľahké, no kruto nedostačujúce, teda aspoň pre mňa. Francúzski spolužiaci na nás pozerali ako na marťanov z východu, nevedeli, kde nejaké Československo vôbec leží, či sme republika alebo kráľovstvo, či aj u nás chodia vlaky, jednoducho neuveriteľné. Ale profesori nás mali radi, pretože sme boli disciplinovaní študenti, čo sa o tých francúzskych povedať veľmi nedalo.

  • Ako študent ste boli disciplinovaný, ale ako dieťa ste určite nejakú tú nezbednosť vykonali. Vybavíte si tú najväčšiu?

To bolo v piatej triede. V susedstve žili dvaja bratia, starí mládenci. Boli vzdelaní a teda mali veľké množstvo kníh, hlavne ale v nemčine a angličtine. Keď zomreli, ich chalupu kúpili ľudia, ktorí ku knihám nemali žiadny vzťah.

A pretože im doma prekážali, nahádzali ich do stodoly. Potom ich po vreciach predávali za pár korún ľuďom na zakúrenie! Veď čo sa s nimi dá iné robiť, nikto im nerozumel, tak aspoň poslúžia na podpaľovanie do pece.!

Keď som sa to dozvedel, rozhodol som sa knihy zachrániť. S kamarátmi z triedy som naplánoval dômyselnú výpravu. Z kamenného prístenku, priliehajúceho ku stodole, sme za jesenného sychravého večera rozobrali dosť veľkú časť múru a týmto otvorom potom vynášali knihy von.

Bolo nám jedno, že v komore sú uskladnené jablká na zimu, teda sme ich dosť pošliapali, čo bolo oveľa väčšie previnenie ako samotná lúpež kníh.

  • Prišlo sa na to?

Samozrejme, ja ako iniciátor som bol aj náležite potrestaný - musel som sám všetky knihy z babičkinej sýpky, kam som ich schoval, odnosiť späť do stodoly a narovnať rozobrané kamene na múrik. To bolo v novembri a v marci v akcii jarného zberu nám ich potom sami dali všetky do zberu.

Zdeněk Troška

  • Narodil sa 18. mája 1953 v Strakoniciach.
  • Pochádza z juhočeských Hoštíc, ktoré sa niekoľkokrát objavili v jeho najslávnejších komédiách.
  • Stredoškolské roky leta trávil na Lycée Carnot vo francúzskom Dijone, potom vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení.
  • Je režisérom divácky úspešných filmov. Prvým z nich bola snímka Topánka menom Melichar (1983). Natočený bol v rovnakom roku ako neskôr legendárny prvý diel trilógie Slunce, seno ...
01 - Modified: 2017-11-26 10:31:47 - Feat.: 0 - Title: Robert Roth povedal v rozhovore všetko. To, čo mnohí počuť nechceli a ostatní sa boja vysloviť nahlas
01 - Modified: 2024-12-28 23:00:00 - Feat.: - Title: Speváčka a hudobníčka Joni Mitchell: Dvakrát sa odznova učila chodiť, sláva ju však vyčerpávala 02 - Modified: 2024-12-28 09:00:00 - Feat.: - Title: Skutoční ľudia, ktorí inšpirovali slávne filmové postavy. Toto sú životy reálneho Rain Mana či boxera Rockyho 03 - Modified: 2024-12-26 06:30:00 - Feat.: - Title: Simpsonovci: Ako si predvídavosťou, výsmechom, nadčasovosťou získali svet a kam až mieri ich revolúcia? 04 - Modified: 2024-12-25 06:30:00 - Feat.: - Title: Parfum Živé kvety, Sparty alebo prací prášok Toto: Spomíname na prvé vianočné pokusy potešiť príbuzných 05 - Modified: 2024-12-23 23:00:00 - Feat.: - Title: Režisér Róbert Šveda: Chýba nám hrdina hrdina - ako filmu, tak krajine. Zaujímajú nás skôr antihrdinovia
menuLevel = 2, menuRoute = style/osobnosti, menuAlias = osobnosti, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
30. december 2024 18:52