Veľkou časťou vašej filmografie sa tiahne motív zla - od zla nadprirodzeného v horore Zlo, cez zločiny v mnohých televíznych kriminálkach až po to možno najhoršie zlo, aké ľudia kedy dokázali spôsobiť, vo filme Správa, ktorý sa práve premieta v kinách. Vnímate vo svojej tvorbe túto líniu?
Prvá vec, ktorú som nakrúcal so svojou produkčnou firmou, bol seriál Najväčšie kriminálne prípady Slovenska pre STV. Išlo o rekonštrukcie skutočných prípadov, ktoré sa stali v 20. storočí. Vďaka tomu sme sa dostali k vyšetrovacím spisom týchto káuz a videli celý zápis zločinov vrátane fotografií, výpovedí svedkov... Vtedy som začal uvažovať nad tým, ako málo stačí na to, aby sa z človeka, napríklad z vášho suseda alebo člena rodiny, stal niekto, kto je schopný zabiť. A aké cesty k tomu môžu viesť. Začalo ma to fascinovať a skúšal som o tom rozprávať rôznymi spôsobmi: napríklad v minisérii Spravodlivosť vieme od začiatku, kto čo spáchal a odkrývame okolnosti. Aj rozprávky v sebe majú hranicu medzi dobrom a zlom a vytvárajú až thrillerové napätie v tom, že sa bojíte, k čomu sa hlavný hrdina prikloní.
Keď ste sa zaoberali skutočnými aj fiktívnymi kriminálnymi prípadmi alebo keď ste nakrúcali filmy z kritických období, akým bola aj druhá svetová vojna alebo 50. roky, premýšľali ste, ako by ste sa zachovali vy?
Vždy sa o to snažím. Keď ide o históriu, naštudujem si materiály z toho obdobia, snažím sa pochopiť dobový kontext a premýšľam, ako by ovplyvnili mňa. Čo by som robil, keby som bol na niektorej strane. Čo by som robil, keby som vtedy chcel byť hrdina. A niekedy sa pristihnem nad myšlienkou - čo ak by som sa zachoval úplne inak, než si teraz myslím? Čo keby ma tie okolnosti zomleli? Ľahko sa nadáva na to, že komunizmus u nás drvivá väčšina ľudí ticho podporovala.
Ale to bolo ich rozhodnutie. Niekto mal strach, iný zas pocit, že z toho niečo vytrieska. Všetci mali svoje dôvody a je ťažké ich odsudzovať. Odsudzujem len tých, ktorí zlu aktívne pomáhali, a to či už komunistic...
Zostáva vám 85% na dočítanie.