Pavel Trávníček: Herec musí byť slávny

Čo je pravdy na tom, že ste sa rozhodli skončiť ako herec?

​

To je trochu z kontextu vytrhnutá informácia z jedného rozhlasového rozhovoru, kde som predniesol, že asi s herectvom skončím, pretože sú mladší, krajší, šikovnejší herci. Pani redaktorka sa ma v reakcii na to spýtala: Vážne skončíte? A ja som zažartoval, že to hovorím napríklad aj preto, aby ma filmoví režiséri prehovárali s lepšími ponukami.

Aha, takže ste to až tak vážne nemysleli.

Myslel som to nevážne aj vážne. Je pravda, že sa nad tým už dlho zamýšľam. Možno sa ten koniec hrania skutočne blíži.

Čo vás k úvahe doviedlo?

Veľa nad tým rozmýšľam aj v súvislosti s tým, čo celú zemeguľu postretlo v uplynulom roku, že už to asi nebude nikdy rovnaké. Mám na mysli napríklad divadlá, keď si všetci mysleli, ako po uvoľnení nastane všeobecný boom – a žiadny nenastal. Ľudia sa stiahli, sú veľmi opatrní. Našťastie to neplatí vo všetkých prípadoch.

Konkrétne?

Napríklad keď sa vyberiem na zájazdovú reláciu typu zábavného večera s  rozprávaním historiek z  natáčania a hereckého života, tak ľudia aj v týchto časoch prídu, sú skvelí, počúvajú, tá alchýmia ani po ročnej koronavírusovej pauze nevyprchala. Aj na základe tejto skúsenosti si myslím, že ma verejné vystupovanie ešte chvíľku úplne neopustí, ale blíži sa čas, keď principál rozpustí svoje divadlo.

Bola to šťastná voľba, keď ste pred bezmála tridsiatimi rokmi založili zájazdové divadlo?

Oproti klasickému angažmánu, kde herec príde a prečíta si – som obsadený, nie som obsadený, skúšky sú vtedy a vtedy, má človek vo vlastnom divadle výhodu možnosti zahrať si to, čo by si nezahral inde. Môžete sa realizovať sám za seba, aj ako režisér, obsadiť si, koho chcete. A potom už má principál len samé starosti. Laik si spočíta, že v sále sedí 500 ľudí, vynásobí to cenou vstupenky a vzdychne – vy musíte byť bohatý! No nevie o pasci nákladov, že si za svoje musíte zaobstarať techniku, ľudí, každú stoličku. K tomu mám z praxe dávnu historku.

Rozprávajte.

Jeden z vašich kolegov prišiel s prosbou, či by s nami mohol dva dni jazdiť, aby videl, ako sa principálovi žije. Tak sa zúčastnil na dopoludňajšej skúške, potom sa išlo do Ostravy na predstavenie, a kým technici ešte demontovali scénu, my sme už sadali do auta, išli smer Praha a o tretej hodine ráno sme už boli doma. Po prvom dni toho mal pán redak...