Biele blúzky bez rukávov olemované drobnou krížikovou výšivkou, tmavé, krátke priliehavé nohavice s pružným opaskom a starostlivo nakučeravené vlasy zachytené šatkou či sponkami.
V takejto „rovnošate“ zachytávajú archívne zábery súťaž o olympijské miestenky. Na začiatku bolo 126 dievčat, na konci už len víťazná deviatka. Súčasný divák zvyknutý na upnuté flitrované dresy, dohladka vyčesané drdoly a výkony, ktoré popierajú gravitáciu, sa pri pohľade na kvalifikáciu gymnastiek z roku 1946 pousmeje.
No zároveň mu pohladí oči, pretože na kladine, kruhoch či preskakujúc cez koňa sa prezentujú pôvabné mladé dámy, ktoré sa zjavom radia skôr k dospelým ženám ako k tínedžerkám na hraniciach detstva.
„Československá obec sokolská bola dlhodobo poverená organizáciu reprezentácie v športovej gymnastike a vypísala dvojročnú prípravu na olympiádu v Londýne,“ spomína v dokumente Českej televízie Zlato pre Elišku niekdajšia československá gymnastka Věra Růžičková.
V praxi to znamenalo, že táto organizácia oslovila svoje členky a oznámila im, že sa môžu uchádzať o kvalifikačný post. Profesionálny šport ešte v podstate neexistoval,
Sokol združoval nadšencov pohybu. Samotná Růžičková sa ku gymnastike dostala až v tínedžerskom veku na popud svojho neskoršieho manžela. Venovala sa mnohým športom, hrávala basketbal, v skokoch do vody skončila na republikových majstrovstvách druhá.
„Môj muž nemal rád vodu, bol to gymnasta, tak presvedčil aj mňa,“ smeje sa v dokumente. To Eliška Misáková, ktorá sa takisto kvalifikovala v náročnej prípravke, to s gymnastikou ťahala...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
