Návrhárka, modelka, múza, speváčka, výtvarníčka. Žena, ktorá sa pravidelne objavuje v rebríčkoch najlepšie oblečených ľudí sveta. Pochádza z bohatej aristokratickej rodiny, no namiesto práce v slávnom pivovare si zvolila vlastnú cestu.
S Daphne Guinness sme sa stretli počas vernisáže jej multimediálnej výstavy, ktorú môžete vidieť v Mirbachovom paláci v Bratislave. A aká bola? Krásna, elegantná a veľmi príjemná.
Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás vôbec nepozná?
Neviem. To je tá najťažšia otázka. Cítim sa len ako človek. Nikdy som sa nemusela opisovať. Jednou z najťažších vecí je byť objektívny pred sebou samým. Ale keby som sa musela opísať, tak som hudobníčka a umelkyňa. Niekto, kto je zvedavý, aký je svet. Som pozorovateľka, cestovateľka.
A keby ste to mali skúsiť cez umenie? Aké máte najradšej z pozície diváčky, pozorovateľky?
Mám rada veľa období. No úplne najviac milujem renesančnú architektúru, „starých majstrov“, španielske umenie, konkrétne Goyu alebo Zurbarána. Tiež by som povedala, že môj život ovplyvnili hudba a architektúra, ale najmä ich vzťah medzi sebou.
Keď som vyrastala v Španielsku, objavila som, ako odlišne môžu znieť zvuky v malom kostolíku, od zvukov, na ktoré som bola zvyknutá odmala, vo veľkých priestoroch, v domoch. Ovplyvnilo to spôsob, akým počúvam hudbu a zvuky okolo seba. Napríklad, keď si pustíte Beyoncé alebo Rolling Stones v kostole, tak to znie vážne skvelo, má to úžasnú ozvenu. Čiže to aj vyžadujem, keď nahrávam svoje piesne.
Myslíte si, že by ste boli schopná robiť všetku hudbu, umenie, zberateľstvo bez vášho rodinného zázemia vrátane peňazí?
To je veľmi dobrá otázka. Nikdy som nerozmýšľala nad umením ako nad kariérou. Vždy som iba tvorila. Keď som bola malá, žila som vo veľmi žičlivom prostredí.
Mohla som sa venovať rozvoju a nik na mňa nikdy nevyvíjal žiaden tlak, bola som totiž najmladším dieťaťom v rodine a mohla som si robiť, čo som chcela. Bola som voľná a pravdepodobne aj preto som sa stala umelkyňou.
Pravda je aj to, že som bola vždy obklopená staršími a zaujímavými ľuďmi, od ktorých som sa veľa učila, veľa som čítala. No zaujímavé je, že v škole som sa nikdy necítila dobre, tam som nebola dostatočne slobodnou.
Stretli ste sa niekedy s predsudkami kvôli tomu, že nosíte priezvisko Guinness?
Doma som nikdy necítila, že môj život je odlišný od ostatných. Zmenilo sa to až vtedy, keď som začala chodiť do školy. Lebo ľudia okolo mňa si vždy predstavovali, aký je môj život, a pritom to vôbec nemusela byť pravda.
Vaša prezývka bola vraj Kapitán Katastrofa. Prečo?
Vždy som očakávala to najhoršie a vedela som predpovedať, čo sa stane. Ale vždy som sa aj vedela vynájsť a dostať zo všetkých katastrofických situácií.
Asi by bolo prirodzené, keby ste sa dostali do manažmentu vašej rodinnej firmy, slávneho írskeho pivovaru. Mali ste vôbec takéto ambície?
Takáto alternatíva nebola nikdy v mojich plánoch do budúcnosti. Zdá sa mi, že nikdy som ani nemala manažérske schopnosti. Vždy som bola prirodzene umelkyňou. Môj otec sa rodinnému biznisu venoval do 80 rokov a ja som ako malá videla, ako pomáhal rozvíjať mesto, podporoval nemocnice, charitu a obyvatelia v Dubline značku Guinness dodnes vnímajú ako rodinnú firmu.
Pijete vôbec vaše pivo Guinness?
Áno, Guinness je naozaj vynikajúce pivo. Vyrastala som tak, že pivo bolo všade okolo mňa.
Ale aj umenie bolo vždy okolo vás. Čo je pravdy na tom, že vaším susedom bol slávny Salvador Dalí? Aký bol? Pamätáte sa vôbec na neho?
Ako malá som letá trávila v rybárskej dedinke Cadaques v Katalánsku. Naša rodina tam vlastní kláštor a moje detstvo bolo magické. Mama bola maliarka, a preto sa v našom dome často zdržiavali umelci ako Richard Hamilton, Man Ray, Marcel Duchamp.
Salvador Dalí býval v Port Ligat, čo je zátoka hneď za dedinou. Pamätám si, že najvtipnejší bol vždy návrat do školy po prázdninách. Prvá esej bola vždy o tom, ako sme strávili prázdniny, a pri mojich textoch si učitelia neboli istí, či si nevymýšľam.
Momentálne robíte najmä hudbu. Ako ste sa k tomu dostali?
Vždy som vedela spievať. Spievala som v škole, v kúpeľni. Bolo to vo mne, mala som to rada. Ale až keď som začala písať svoj prvý album Optimist in Black, zistila som, že ma to baví a že zvládnem spievať aj profesionálne.
Obidva vaše albumy produkoval slávny Toni Visconti, mimochodom, poznáme ho hlavne zo spolupráce s Davidom Bowiem. Ako vás ovplyvnil?
Veľmi. Ako mladá som počúvala jeho nahrávky, čiže som vyslovene hľadala práve jeho. Bol pre mňa skvelým mentorom. Pracovať s ním je jedno veľké dobrodružstvo a som rada, že toto dobrodružstvo stále pokračuje.
Poďme k móde, ktorá je vašou veľkou vášňou. Kto je vaším obľúbeným módnym návrhárom?
Mám rada tvorbu Karla Lagerfelda, vždy sme si rozumeli. Milujem jeho tvorbu a on sám je veľmi inteligentný muž. Myslím si, že je to jeden z pár ľudí na svete, ktorí naozaj rozumejú móde. No a môj veľmi dobrý priateľ bol Alexander McQueen.
Keď som s ním tvorila, bolo to fascinujúce. Tesne pred Alexandrovou smrťou sme začali spoločný projekt – diamantovú rukavicu nazvanú Contra Mundum. Bolo to veľmi osobné. O to viac ma zasiahlo, keď Alexander zomrel.
Ale musela som ísť ďalej a projekt so mnou dokončil klenotník Shaun Leane, ktorý s Alexandrom spolupracoval viac ako dve dekády. Ten objekt vzdal poctu jeho tvorbe. Uviedli sme ho pietnym aktom v Londýne, následne sa „diamantové brnenie“ objavilo v mnohých videách i editoriáloch. V roku 2017 sa rukavica Contra Mundum napokon stala predmetom veľkej aukcie Sotheby’s.
Celý rozhovor si môžete prečítať v magazíne prečo nie?!, ktorý je iba dnes vložený do Hospodárskych novín.