Nemáš hlas, nespievaj a drž sa huslí. Úspešná sopranistka Lucia Kaňková na odporúčanie českých autorít nedala a odišla za svojou vášňou do Švajčiarska. O pár rokov neskôr vyhrala medzinárodnú spevácku súťaž a teraz sa o ňu bijú české aj zahraničné produkcie. Lucia prehovorila pre iDNES.cz.
Prvýkrát sa s ňou stretávam na svätého Valentína, v šatni po koncerte v Rudolfine. Večer lásky strávila spevom, za ktorý ju potom láskou prišli na oplátku zahŕňať poslucháči. K jej dverám sa tiahol dlhý rad, každý jej chcel osobne povedať pár vrelých slov.
Keď stojím pred jej eufóriou rozžiarenou tvárou a hovorím jej, že by som o nej rada napísala, vyhŕkne: "Jasné! Ale nie je to reportáž, kvôli ktorej so mnou budete musieť stráviť rok, že nie?"
Lucia si servítku pred ústa neberie, čo na srdci, to na jazyku. "Preto ma ženy väčšinou nemajú veľmi rady," hovorí mi neskôr. Pred pár hodinami ma táto drobná blondínka privítala pred Pupp, v indických nohaviciach a rockovom tričku.
Mimovoľne si spomeniem, ako mi nedávno v pražskom Světozore rozprávala, že vo voľnom čase si občas namiesto vážnej hudby pustí symfonický metal a pri tom si zahrá World of Warcraft.
Teraz sa spoločne pripravujeme na generálku koncertu k pocte skladateľa Gioacchino Rossiniho, ktorá začína za pár minút. "Stihli ste sa rozospievať?" - pýtam sa, zatiaľ čo prechádzame Grandhotelom.
"Nie! Pretože mi trištvrte hodinu niesli obed," zasmeje sa, a potom mávne rukou. "Nevadí, rozospievam sa na generálke." V sále už je rušno. Orchester sa pomaly skladá na pódiu, Lucia sa baví s dirigentom a v rukách drží noty.
Potom vojde pod svetlo reflektorov, občas na mňa žmurkne a usmeje sa. Počas pauzy sa trochu rozpačito príde opýtať, či je dobre počuť alebo má viac jačať. Uistím ju, že jej spev rozhodne počuť je.
Veľký hlas v malom tele. Na operu nemáš hlas
Pritom ešte pár rokov naspäť jej väčšina ľudí tvrdila, že na operu hlas nemá. Vo spievaní ju podporovala len učiteľka spevu v hudobnej škole Magda Bělohlávková, bez ktorej by najskôr vôbec nespievala.
"Všetci si vždy mysleli, že husle sú pre mňa tá správna disciplína," popisovala nedávno nad hrnčekom čaju. "Celé teenagerovské roky ma zo všetkých súťaží vyhadzovali, pedagógovia ma nechceli učiť, hovorili, že nemám talent, nech nespievam. Vždy hovorili: "Ako áno, má jačavý hlas", ale ... aj rodina mi radila, nech sa držím huslí."
Trvalo dvanásť rokov, než si Lucia zmyslela, že keď ju nechcú doma, nájde si učiteľa za hranicami. Precestovala polovicu západnej Európy a nakoniec to klaplo.
V 22 rokoch ju prijali do operného štúdia bernského univerzity v Bieli a neskôr na sólistický program zameraný na najlepších sólistov zo všetkých hudobných odborov na univerzite v Luzerne, kde spieva pod vedením profesorky Barbary Locherovej.
Z krajiny štyroch jazykov sa tak postupne stal jej domov, aj keď v poslednej dobe si ju do rodného Česka stále častejšie pozývajú kvôli koncertom. Zaujímam sa, či mala strach, keď sa sťahovala do osemsto kilometrov vzdialeného mesta.
Video z jedného z jej vystúpení si pozrite tu:
Odpovie mi okamžite, bez rozmyslu. "Nie. Mne to prišlo prirodzené. Vždy som si robila, čo som chcela," usmeje sa nevinne. Ani začiatky vo Švajčiarsku ale neboli ľahké. Barbare aj riaditeľovi operného štúdia sa páčila, ale celá prijímacia komisia odporúčala aspoň nejaké prípravné štúdium.
"Logicky, pretože tam prišli ľudia z univerzít, ktorí spievali už roky, mali techniku, herectvo a tak ďalej, čo ja som nikdy nerobila. Ale asi ich zaujalo, že chcem a že sa toho nebojím," spomína.
"V prvých rokoch to bolo náročné, v prvom ročníku som bola spevácky zo všetkých najhoršia, pretože som sa učila základy, zatiaľ čo všetci okolo mňa boli hotoví speváci. Bolo psychicky náročné s nimi udržať krok. V druhom ročníku sa to ale zlomilo a vo finálovej produkcii som spievala hlavnú úlohu a dostala najlepšie hodnotenie profesionálov. Nakoniec som absolvovala s najlepšími výsledkami z celej triedy," dodáva.
Podľa toho, aká energia z Lucie počas spievanie srší, je dobre, že ju prvotné neúspechy neodradili. Aj keď je sála vypredaná, nervozitu vraj necíti. Čím väčšie publikum, tým lepšie.
"Keď som hrala na husle, cítila som nervozitu denne. Aj keď som to vedela, aj keď som si to naozaj nacvičila, tak som z hudby nikdy necítila takú radosť," vysvetľuje.
Ale keď Lucia spieva, chvíľu žije vo svete úplne odstrihnutom od toho nášho, vo svete malebných tónov a nikdy nekončiacich melódií.
"Vo chvíli, keď urobím prvý krok na pódiu, všetko ma prestane bolieť, o ničom neviem. V tej chvíli ako by sa za mnou všetko zavrelo a jednoducho len som. Nemám žiadne myšlienky, žiadne negatívne pocity. V ten moment sa všetko zdá správne," približuje mi svoj vnútorne svet.
Pizza, pasta, amore
Počas generálky ale okolie vníma a naživo s ním interaguje. Posledný tón árie zaspieva v blízkosti sediacemu huslistovi priamo do ucha. Ten sa trochu zľakne, a potom sa Luciinu kúsku zasmeje.
Cestou k hotelu sa jej pýtam, o čo išlo. "Len som si chcela urobiť trochu srandu, bolo to také vážne," smeje sa. Potom sa na oko sťažuje, že ju dirigent presunul bližšie k nemu, aby nemohla pochodovať po pódiu sem a tam, pretože vraj neznáša divadlo pri koncertoch.
"Pritom ma to tak baví!" - hovorí. Posledných pár desiatok minút pred samotným koncertom je poriadne hektických, na čo je Lucia vďaka svojmu nabitému rozvrhu zvyknutá.
Nemôžeme nájsť hotelovú izbu, ktorá má slúžiť ako Luciina šatňa, a keď už ju konečne nájdeme, nefunguje vstupná karta. Do koncertu ostáva asi desať minút, ale sopranistka sa tým nenechá rozhodiť.
"No čo, prezlečiem sa na chodbe," pokrčí ramenami a zmizne za najbližším rohom. Svetlo-žlté šaty podľa všetkého ladia k jej hlasu; jeden huslista sa počas skúšky o Lucii vyjadril, že keby Slnko malo hlas, znelo by ako ona.
Keď si pri zrkadle nasadzuje náušnice, pýtam sa jej, akými jazykmi vlastne spieva. "Najvyššie nemecky, potom rusky, česky, francúzsky a taliansky .... no, aj keď taliansky zas tak dobre nie."
Potom mi rozpráva, že keď daným jazykom spevák spieva, lepšie sa nahrádza zabudnutý text piesne. "Ako to robíte pri talianskych piesňach?" - zaujíma ma. "Normálne, keď neviem, hodím tam nejakú pastu, pizzu, amore a je to," smeje sa, ale to už smerujeme do sály.
Lucie nastúpi asi po desiatich minútach a na pódiu sa okamžite zmení atmosféra. Aj keď neskôr spieva áriu Inflammatus, ktorá by sa vzhľadom k svojej téme matky smútiacej nad smrťou syna ťažko dala považovať za veselú, priestor sa okolo nej okamžite rozžiari.
Behom chvíľky sa však táto večne usmievavá a ukecaná operná speváčka myšlienkami vpije medzi notovej riadkov a výraz jej tváre sa zmení. Je absorbovaná hudbou, zas a znova.
Lucia Kaňková
- Narodila sa v roku 1991 do rodiny hudobníkov, v ktorej je však jedinou speváčkou. Na piano a husle začala hrať už v štyroch rokoch.
- Po štúdiách na hudobnom gymnáziu pokračovala na konzervatóriu, hudbe sa ďalej venovala na univerzitách vo Švajčiarsku, dorába si doktorát na AMU.
- Vyhrala mnoho súťaží, vrátane prestížnej medzinárodnej súťaže Antonína Dvořáka v Karlových Varoch.
- Pred rokom si ju vzala pod krídlo slávna operná speváčka Gabriela Beňačková, s ktorou pravidelne spolupracuje a tento rok s ňou vystúpi na koncerte.