Vo veku 75 rokov zomrel v sobotu v noci v nemocnici herec Stano Dančiak. Herec Stanislav (Stano) Dančiak si vďaka svojmu komediálnemu talentu, pohotovej improvizácii a dynamickému prejavu získal priazeň divadelného i filmového publika a televíznych divákov.
Nezabudnuteľný bol nielen medzi divákmi, priateľmi a rodinou, ale aj medzi hereckými kolegami. Prečítajte si, ako na maestra Stanislava Dančiaka spomínajú známi herci:
Milan Kňažko:
"Bol som s ním v Divadle na Korze, kde som bol angažovaný po návrate z Francúzska v roku 1970 , dokonca sme alternovali hru Vojcek, ktorú režíroval Vladimír Strnisko. Viackrát sme spolu hrali aj v divadle a televízii. Je mi to veľmi ľúto, že ďalší z tejto významnej generácie Divadla na Korze odišiel."
Martin Huba:
"Stana Dančiaka si človek predovšetkým pamätá z čias jeho mladosti, keď to bol ešte jeden z najvtipnejších a najväčších ľudí, akých som v živote stretol, každý chcel byť čo najbližšie pri ňom. Spoločnosť sa zabávala, lebo jeho postrehy, jeho druh humoru bol veľmi výstižný, pritom láskavý. Nikdy nikoho neurážal, respektíve pokiaľ niekoho ironizoval, tak vždy seba o percento viac. To je základ toho, že človek je empatický."
"Stanov koniec je neobyčajne osudovo smutný. Jeho choroba mu spôsobila, že postupne začal strácať zrak až ho nakoniec stratil. Boli sme svedkami toho, ako sa s tým na začiatku na javisku vyrovnávať dalo, až pokým sa s tým už pomaly vyrovnávať nedalo. Potom musel z javiska odísť."
"Ale čo musím spomenúť, je vec, ktorú si asi vážim najviac, pri všetkej tej bolesti a tragičnosti jeho osudu, nikdy tým nezaťažoval okolie, nikomu sa nikdy nesťažoval. Isteže aj vďaka tomu, že mal okolo seba blízkych ľudí: svoju manželku Darinku, obetavú dcéru Zuzku, takže ako tak v tom osudovom prekliatí bolo toto vrstvou toho nešťastia."
"Pokiaľ ide o to, ako si Stana zapamätáme, keď pominie táto aktualita jeho definitívneho odchodu, tak Stano ostane pre nás všetkých, ako človek plný humoru. Poskytoval - či už nám na javisku ako kolegom alebo ľuďom - mier v duši, radosť zo života a radosť z toho, že sme so Stanom alebo že nám dovolil chvíľu pobudnúť v jeho spoločnosti."
Vladimír (Ady) Hajdu:
"Keď sme boli ešte na škole, Pavol Mikulík bol náš hlavný pedagóg a zavolal na predstavenie Stana Dančiaka a Mariána Labudu a hrali sme maratón. Oni prišli za nami a pobozkali nám ruku, v zmysle že konečne máme predstaviteľov rumunského herectva, pokračovateľov rumunského herectva."
"My sme vtedy ešte nevedeli, čo to znamená, až kým sme sa spriatelili a v niekoľkých inscenáciách a filmov sme spolu so Stanom a Mariánom hrali. Dal nás dohromady Paľko Mikulík, ani jeden nie je medzi nami, ale vďaka nim a vďaka Stankovi rumunské herectvo žije ďalej. Ďakujem im za všetko."
Jozef Vajda:
"Nebol v dobrom stave a vedeli sme, že niečo takéto sa môže stať. Je to smutné, bol náš vynikajúci kolega. odchádza herec s veľkým humorom, naozaj vynikajúci herec. Ja ako človek si spomínam, že som mimoriadne rád chodil na jeho predstavenia, lebo boli veľmi zábavné."
"Bol to výnimočný herec a naozaj dobrý kolega. Ono je to v živote vždy tak, že jeden odíde a druhý príde. Možno pre Stana to všetko, čo sa stalo, že odišiel z tohto sveta bolo pre neho tak trochu aj vykúpenie, tak to aspoň vnímal - ten jeho zdravotný stav. Nech mu je tam dobre, nech na nás spomína. My budeme na neho."