Základná otázka znie: prečo ste podpísali spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou?
V roku 1982 mi emigroval do Rakúska brat. No a potom sa vrátil domov.
Naznačujete, že vaša spolupráca s ŠtB mala byť akási protislužba, aby ho podľa vtedajších zákonov nesúdili za opustenie republiky?
V podstate. Išlo však aj o mojich rodičov. Oboch by totiž vyhodili z práce.
Ako vám to navrhli?
Oznámila mi to mama.
Jedného dňa mi vraví: Karolko, bude treba ísť čosi podpísať na Februárku (bývalé sídlo ŠtB). A dodala: však Zoltán ti to vysvetlí, príde za tebou do roboty. Zoltán bol jeden z náčelníkov ŠtB 12. správy (kontrarozviedky – pozn. red.), kontakt s ním mame sprostredkoval šéf, s ktorým mala dobré vzťahy.
Keď dorazil do práce, náš vrátnik ho vyzval – ako každého – aby predložil občiansky preukaz. A on na to: Ja nepotrebujem. Aj tomu najblbšiemu vrátnikovi bolo okamžite jasné, o koho ide.
A ako to prebiehalo na samotnej Februárke?
Pamätám si najmä tú noc predtým. Prebdel som ju. Žena mi povedala, že to v žiadnom prípade nemám podpísať. Ja som jej hovoril – čo sa mi môže stať? Ak to však nepodpíšem, rodičia vyletia z roboty.
So svedomím ste nebojovali?
Úprimne – vtedy som mal v hlave iné veci a najmä iné problémy: kde bývať, ako sa z tých mizerných platov uživiť.
Ako sa k vám na Februárke správali? Boli arogantní?
Ani nie, správali sa normálne. Predložili predo mňa papier, takzvaný viazací dokument, a vyzvali ma, aby som si to dobre prečítal. Ja som však bol dosť rozrušený, hneď som to podpísal a „ťahal“ som preč....
Zostáva vám 85% na dočítanie.