Scénografia asi nie je povolanie, o ktorom by človek sníval od detstva.
To nie. Scénografia je povolanie, ktoré má svoje tajomstvo. Kto sa s tým slovom prvý raz stretne, neraz si ho spojí so stenografiou (úsmev). Často sa s tým stretávam.
Vážne?
Áno, tým, že cestujem vlakom, často mám rozhovory s ľuďmi rôznych kategórií a rôznych sociálnych postavení, takže mám prehľad, čo si kto pod scénografiou predstavuje. Cestovanie sú príbehy. Okrem toho mi vlak poskytuje priestor stráviť čas s knihou či skicárom. Za tie roky, čo cestujem, sa už poznám s kuchármi v jedálenskom vozni, s personálom... (úsmev).
Čo si teda ľudia obvykle predstavujú pod scénografiou?
Niektorí vedia, o čo ide, iní tušia a ďalší, ako som spomínal, to dávajú do súvislosti so stenografiou, teda tesnopisom, ktorý sa dnes už vlastne ani nepoužíva.
Kedy ste sa o existencii scénografie prvý raz dozvedeli vy?
Na sklárskej výtvarnej škole v Železnom Brode. Býval som s ľuďmi, ktorí chodili do divadla, na opery a začali sme spoločne robiť prvé študentské divadelné projekty. To ma veľmi ovplyvnilo, dovtedy som sa totiž venoval najmä športu. Bol som dvakrát majster Slovenska v mladšom doraste vo volejbale.
Človek by očakával, že na sklárskej škole sa budete venovať skôr sklu.
To však bola veľmi širokospektrálna škola so špičkovými pedagogickými kapacitami. Okrem iného sa tam tvoril slávny bruselský štýl. Ako som už niekde povedal, tá škola bola tehotná kumštom. Nielen vďaka profesorom, ale aj študentom, ktorí boli spolovice potomkovia českých sklárov z okolitých obcí a spolovice deti pražských výtvarníkov, ktorí mali zlé kádrové posudky a škola ich prichýlila. Malo to teda dobrú kamarátsku, ľudskú aj profesionálnu kompozíciu.
No i tak. Vybrali ste si sklárstvo a pritiahla vás scénografia. Ako to?
Sklársku školu mi v skutočnosti vybrala mama, lebo som mal veľmi zlý kádrový posudok a pri maturite mi napísali, že sa nemám uchádzať o žiadnu vysokú školu.
Otec bol totiž živnostník a ako som po ´89-tom zistil, v kádrovom posudku boli klamstvá smerom k slovenskému štátu, fašizácii a podobne.
Moja mama pobehala okolité umelecké priemyslovky, v Železnom Brode sa jej páčilo, tak vedenie presvedčila, aby som mohol robiť diferenciálne skúšky a nastúpiť. Išlo o nadstavbové štúdium. Prvý raz v živote som niečo kreslil a modeloval, napriek tomu ma zobrali. A tá škola ma naučila dívať sa na svet inými očami, čo je pre výtvarníka nesmierne dôležité.
Vaša mama bola zjavne vizionárka. Nakoniec ste sa na vysokú školu predsa len dosta...
Zostáva vám 85% na dočítanie.