Literárny kritik Milan Hamada: Normalizácia bola horšia ako väzenie

Keď sa povie august 1968, čo sa vám vynorí v mysli ako prvé?

Pre nás šesťdesiatosmičkárov, teda ľudí, ktorí sa v šesťdesiatom ôsmom nejako aktivizovali, je 21. august vždy spojený práve s okupáciou Československa.

​

Pre mňa je to dôležitý moment, lebo aj v ďalšom živote mi zanechal trvalú stopu, najmä v negatívnych následkoch. Pretože som reagoval prakticky okamžite a veľmi jasne som vystúpil proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy.

Pamätáte si, čo presne ste v ten deň robili?

Nebol som v Bratislave, ale na dovolenke s rodinou v mojom rodisku. Veľká je dnes súčasťou Popradu, ale bola to samostatná obec a aj dnes má autonómne postavenie.

Tam som sa dozvedel, že vojská vstúpili do Československa. A dodnes mám silný zážitok z toho, ako v jednom kuse lietali sovietske lietadlá na letisko v Poprade.

Náš domček stál blízko toho letiska, takže som ich videl veľmi podrobne. Už vtedy som si jasne uvedomoval, že došlo k významnému historickému aktu.

Dlho sme však vo Veľkej nepobudli, lebo som chcel byť v Bratislave, tak sme sa vrátili a tu som už prežíval situáciu priamo v uliciach mesta.

Predpokladám, že ešte o niečo intenzívnejšie ako pod Tatrami.

Demonštrovali sme, po námestí prechádzali sovietske tanky. Ľudia sa zhŕkli a niekto mi stúpil na nohu, tak som mal topánku plnú krvi, lebo mi rozmliaždil prsty. Bolo ozaj vidno, že ide o násilie.

No a potom sme začali reagovať v skupinách, podľa toho, kto kam patril. Ja som vtedy robil v Ústave slovenskej literatúry v Akadémii vied a zároveň som externe ako redaktor pracoval v Slovenských pohľadoch.

Tam sme sa stretli celá redakcia a asi o týždeň som napísal ten známy článok Sizyfovský údel, to už bola priama, premyslenejšia reakcia na okupáciu. Zhodou okolností ho uverejnili takmer všetky kultúrne a literárne časopisy a noviny, ktoré vychádzali v Československu, mnohé aj v zahraničí.

Napríklad v Slovinsku, Poľsku, Spojených štátoch, proste bol publikovaný na mnohých miestach. Takže keď potom proti mne vystupovali, zdôrazňovali môj vstup do situácie odôvodnením, že práve ja nesiem veľkú zodpovednosť za to, ako sa udalosti, ku ktorým došlo, vykladali.

Bolo to zvláštne, pamätám si, že keď sme sa v ústave stretli, pracovali tam vtedy aj dvaja bývalí významní politici – Laco Novomeský a Daniel Okáli, to bol davisti.

A práve Okáli, známy ako tvrdo ľavicový člen DAV-u (ľavicový časopis, ktorý vychádzal v rokoch 1924 – 1937, pozn. redakcie), keďže bol právnik, okamžite tento okupačný akt odsudzoval.

Neprešiel však dlhý čas a po zmene názoru, ktorého autorom bol Gustáv Husák, začal hovoriť namiesto okupácie o bratskej pomoci.

Vy ste však o bratskej pomoci nehovorili. Keď sa spätne pozeráte na ten článok, zmenili by ste v ňom niečo?

Mal som možnosť urobiť to, ale nezmenil som ani slovo. A ani by som nezmenil. Ja totiž zdôrazňujem, že prvá spontánna reakcia je najsprávnejšia.

Lebo človek vyslovuje myšlienky bez toho, aby použil autocenzúru alebo prihliadal na situáciu, ktorá sa menila. Ja som zotrvával na tom, čo som napísal.

...