Keď sa na poludnie 21. novembra 1918 rozozneli sanfranciské kostolné zvony, znamenalo to aj to, že mesto po uvoľnení opatrení a otvorení zábavných podnikov odložilo rúška. Či skôr odhodilo.
Mesto si zúfalo prialo návrat k normálu. Netrpezlivo. Zbrklo. Bez uváženia. Detinsky. Predčasne. A dlho si nechcelo priznať, že urobilo chybu.
Mesto zahalené v šatke
S istotou mu ho prisúdiť nemôžeme, avšak prvenstvo "sanfranciského pacienta číslo nula" je spájané s pánom Edwardom Wagnerom.
So španielskou chrípkou sa sem mal 24. septembra vrátiť z Chicaga. Bolo to šesť mesiacov po tom, čo sa na základni v Kansase nakazilo sto vojakov.
Wagnera umiestnil popredný mestský činiteľ v oblasti zdravotníctva William C. Hassler do karantény a novinám Examiner oznámil, že po tomto opatrení nie je dôvod na obavy.
Lenže nákaza si do polmiliónového mesta cestu našla aj tak. Do 9. októbra v ňom bolo 169 nakazených, týždeň na to už vyše dvetisíc.
Devätnásteho októbra už počty vykazovali 3 733 nakazených a sedemdesiat obetí španielskej chrípky. Bolo potreba konať.
Začalo sa s reštriktívnymi opatreniami, nakoniec došlo aj k uzavretiu všetkých škôl, zátarase kín a tančiarní, ktorých majitelia s tým mimochodom súhlasili - aj keď im klesali tržby.
Dúfali, že včasnou a radikálnou akciou sa epidémia čoskoro skončí. Korunou sanfranciských opatrení sa stalo nariadenie o rúškach. Najprv bolo záväzné pre holičov, potom sa rozšírilo aj do ďalších sektorov, ako boli penzióny a hotely, banky, lekárne alebo obchody.
Ku všetkým občanom mimo pracoviska smerovalo dôrazné odporúčanie: mať rúško môže znížiť počet nakazených a mŕtvych o polovicu. A propagácia rúšok zdravotníckymi autoritami do veľkej miery fungovala.
Nezabúdajme, ešte stále trvala prvá svetová vojna, z rúšok sa tak stal symbol zodpovedného vlastenectva. A tí, ktorí to ignorovali, padali do kategórie "ulievačov".
Napriek tomu pre istotu vydalo vedenie mesta 24. októbra nariadenie, že rúško musí na verejnosti nosiť každý. Staros...
Zostáva vám 85% na dočítanie.