Dlhé roky sa vaše meno spájalo najmä so Slovenskou technickou univerzitou, s ktorou ste oslávili jej osemdesiatku. Čo ste si odtiaľ so sebou odniesli a aké je to viesť inštitúciu, ktorá je takpovediac ešte stále v plienkach?
Fyzicky som si zobral naozaj len pár vecí, napríklad tento stôl, ktorý mi venovali študenti (ukazuje na konferenčný stolík s podstavcom vytvoreným z bloku spaľovacieho motora).
Potom niekoľko drobných odrenín, cenných skúseností, ktoré človek získal. Vo vedení STU som strávil šestnásť rokov a predtým ešte šesť na úrovni fakulty, takže som videl a zažil prakticky všetky procesy, ktorými si musela prejsť.
Mal som tiež šťastie na ostrieľaných starších kolegov, od ktorých sa dalo veľa naučiť. Keď som prišiel sem, agentúra bola formálne zriadená, ale prázdna. Bol to v podstate taký verejnoprávny startup a rozbiehať niečo takéto doslova od nuly bol veľký zážitok.
Fungujete druhý rok, čo sa vám už podarilo zvládnuť?
Verejnoprávne inštitúcie sú obyčajne veľké, regulované mnohými zákonmi. Ale my sme malí, takže mnohé funkcie a úlohy sa kumulujú. Malo to dosah aj na výber personálu, museli sme hľadať všestranných ľudí, odborníkov vo viacerých oblastiach súčasne.
Samozrejme, museli sme začať čo najrýchlejšie tvoriť to, čo zákon vyžaduje – akreditačné štandardy, ktoré vyhovujú tak európskym očakávaniam, ako aj slovenskému zákonu o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, ktorý má svoje špecifiká.
Skúsme bežným ľuďom vysvetliť základné rozdiely medzi niekdajšou akreditačnou komisiou a akreditačnou agentúrou, ktorú zastrešujete vy.
Vysoké školy sú od Nežnej revolúcie autonómne samosprávne inštitúcie. S tým prišla veľmi skoro otázka, ako garantovať, že vzdelávajú kvalitne. Zvolilo sa riešenie cez komisiu, ktorá akreditovala vzdelávacie programy poskytované vysokými školami.
Programy vlastne hovoria, čo sa bude študent učiť a akú kvalifikáciu získa, keď úspešne ukončí štúdium.
Akreditačná komisia, ktorá už zanikla, bola poradným orgánom vlády a aj kritériá pre akreditáciu boli vydané nariadením vlády. To malo viacero problémových bodov, pre ktoré nebola prijatá do európskej siete akreditačných autorít ENQA.
Čo konkrétne?
Akreditačná komisia síce posúdila študijný program a dala odporúčanie, ale reálne rozhodnutie o akreditácii robil minister školstva. Čo je v princípe politická pozícia.
Pre európsku kultúru je dôležité, aby nezávislé vysoké školy boli posudzované nezávislou autoritou. Druhý bod, ktorý zákon o vysokých školách v tom čase ani neumožňoval naplniť, bol, že za kvalitu vzdelávania sú zodpovedné predovšetkým školy, teda mechanizmy „stráženia kvality“ musia byť čo najbližšie k poskytovanej službe.
V doterajšom mechanizme sa ľudia na školách občas spoliehali, že keď niečo akreditačná komisia odobrí, na ďalšom už nezáleží. Na zabezpečovanie kvality však nestačí formálny súhlas nejakej centrálnej autority.
Je potrebné, ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.