Psychológ a psychoterapeut Tibor Hrozáň: V každom z nás, Slovákov, spí peklo radikalizmu

Začnime aktuálnou situáciou. Prečo niektorí Slováci v období pandémie inklinujú k radikalizmu?

Viem si predstaviť viacero odpovedí a súvislostí, najdôležitejší dôvod by som však hľadal v dlhotrvajúcej a pomaly sa stupňujúcej bezmocnosti človeka žijúceho v podmienkach, ktoré spochybňujú jeho hodnotu.

​To sú aké?

Sú vytvorené špecifickým vývojom v priebehu posledných desaťročí na Slovensku. Spoločnosť sa počas uplynulých rokov stala svedkom manipulovania a okrádania skupinami ľudí, ktoré sa môžu zdať nepostihnuteľnými, s mocou ovplyvňovať tvorbu zákonov, rozhodnutia súdov či vyšetrovanie.

Ďalší zdroj radikalizácie ľudí prinášajú aj nové, moderné civilizačné formy a spôsoby života. Redukuje, až stráca sa vzájomnosť v rodinách a v spoločnosti, nastupuje viac individualizmu a samoty.

Na pracoviskách dochádza k monotónnosti, pásová výroba redukuje človeka iba na podávača a pomocníka robotov, ľudí v ich open space pracoviskách obrala táto nová pracovná organizácia o akýkoľvek súkromný a osobný priestor. Efektivita produkcie a ziskovosti rastie.

Hovoríme teda aj o tlaku z pracovnej oblasti?

Áno, toto kritérium je v období súťaží a konkurencie podstatné. Do úvahy sa zvyčajne berú iba tie potreby, ktoré súvisia s výkonom a produktivitou konkrétnej osoby.

Ďalším faktorom frustrácie, nespokojnosti a radikalizmu ľudí na Slovensku je to, že vysoké percento z nás nie je napriek každodennej práci schopné zabezpečiť sebe a svojej rodine plnohodnotný život.

To nás núti zadlžovať sa, aby sme získali základné prostriedky pre život. Toto sú niektoré príklady frustrujúcich faktorov, ktoré sú tu čoraz viac vžité a týkajú sa čoraz väčšieho množstva ľudí.

Zodpovední za riadenie spoločnosti vyhrávajú voľby prísľubmi zmien na zabezpečenie zvýšenia kvality života občana. Realita je však iná a miera závislosti a bezmocnosti stúpa.

Ľudia tu žijú a pracujú na možno dvojnásobne nižšej úrovni ako v západných, efektívnejšie demokraticky fungujúcich krajinách.

Skúsme to teda zhrnúť.

V spoločnosti sa stupňuje radikalizmus a vzájomná agresivita. Je to funkcia nových životných podmienok, strácame pocit bezpečia a vlastnej hodnoty. Máme pocit, že nás niečo ohrozuje, „žerie“ a dusí – no často nevieme, čo to je, respektíve keď to aj vieme, sme voči tomu bezmocní.

Tým frustrácia stúpa. A čím je človek frustrovanejší, tým je agresívnejší, depresívnejší, a tým radikálnejšie sa správa. Odborne by sa to dalo povedať takto: v strese a vo frustrácii žijeme podľa regresívnejších vzorcov, ku ktorým patrí aj radikalizácia.

Týka sa to určitej vekovej kategórie?

Týka sa to každého. Je to ako pandémia koronavírusu, ktorá je teraz nová. Ale bezmocnosť v zmysle napĺňania širokého spektra potrieb človeka v súčasnej spoločnosti je tu už dlho.

Kritickými situáciami sú ohrozenejšie určité skupiny ľudí – napríklad ľudia hendikepovaní zdravotne, vzdelanostne, ďalej mladí a neskúsení či mla...