Sakra, to bol zase deň! Viete vôbec, ako vznikli nadávky?

Vždy, keď príde reč na nadávky, zíde mi na um začiatok z už kultového poviedkového filmu Petra Zelenku Knoflíkáři. Opisuje príbeh zhodenia atómovej bomby na Hirošimu a Nagasaki na sklonku 2. svetovej vojny.

​Kamera diváka zavedie do tradičného japonského obydlia, v ktorom oproti sebe pri šálke zeleného čaju sedia traja muži – domáci, pričom jeden z nich sa práve vrátil zo zahraničia. Na strechu bubnuje vytrvalý dážď a nad mestom Kokura, v ktorom sa dej odohráva, krúži americký bombardér.

Muži sa po úvodných zdvorilostiach rozhovoria o tom, čo ten scestovaný zažil a dostanú sa k faktu, že japončina (údajne) neobsahuje žiadne nadávky. A tak, keď si chce človek od srdca uľaviť napríklad na také príšerné počasie, aké v ten deň vládne, nemá ako.

Jeden z mužov namieta, že predsa nemôžu mať všetko. Ten navrátivší sa z Ameriky spomína na muža, ktorý v bare po tom, ako sa oblial pivom, niekoľko minút bez prestávky klial. Po malej výmene názorov, keď mladík posiela staršieho muža naspäť do Ameriky, keď sa mu tam tak páči (a dôvodí, že pre ľudí ako on nevie Japonsko vyhrať vojnu), hostiteľ situáciu upokojuje a vyzvedá, aké nadávky to tí Američania vlastne majú.

„Nuž napríklad môžeš povedať ,fucking weather´,“ hovorí starší muž. „A čo to znamená?“ pýta sa hostiteľ? „Jednoducho to, že sa ti vôbec nepáči počasie,“ vysvetľuje starší Japonec. „A prečo teda len nepovieš, že sa ti nepáči počasie?“ namieta mladík. „Pretože keď nepoužiješ nadávku, neuľaví sa ti,“ dôvodí scestovaný muž.

Následne učí svojich spoločníkov používať slovné spojenie „fucking weather“, čo by sa dalo v slušnejšej verzii preložiť ako zas...né počasie (menej slušnú si doplňte sami). Hovorí im tiež, že aby sa im naozaj uľavilo, treba nadávku sprevádzať buchnutím päsťou do stola alebo do dvier.

Scéna sa končí obrazom, ako traja Japonci so smiechom na perách trieskajú päsťami do stola a špecifickým prízvukom opakujú „fucking weather, fucking weather“. Ďalší záber ukáže americký bombardér, ktorý sa kvôli zlej viditeľnosti a nedostatku paliva na vyčkávanie napokon stáča smerom na náhradný cieľ – Nagasaki.

Epilóg filmovej poviedky vysvetľuje, že od tých čias sa v Japonsku používa prirovnanie „mať šťastie z Kokury“, keďže sa vďaka tomu, s prepáčením, zasratému počasiu, vyhla možnosti odskúšať si atómovú bombu na vlastnej koži.

Od pľúc si uľaviť

Či naozaj japončina neobsahuje hrubé vulgarizmy, netuším. Podľa niekoľkých blogov vo východnej Ázii žijúcich Slovákov a Čechov vyslovujem domnienku, že je to pravda. Niežeby to bol výsostne skvostný a vznešený jazyk bez akéhok...