Dostáva sa vám korona do písania? Vyrovnávate sa s ňou aj takýmto spôsobom?
Podľa mňa sa do literatúry dostáva. Nenápadne aj ako vedľajšia téma, z ktorej bude možno hlavná. Napríklad mám teraz viac času na písanie. V knižnici, kde pracujem, mám na starosti podujatia, a tých je zrazu málo. Najskôr som si aj vydýchla, že si od toho cirkusu všetci oddýchneme, no teraz mi už začínajú chýbať ľudia. Ale aspoň sedím viac času za počítačom a píšem.
Zasiahla vám korona aj do rytmu? Alebo naďalej platí, že vstávate kvôli písaniu o štvrtej ráno?
Naďalej platí, že čo nezačnem ráno robiť, to už neurobím. Cez deň som v práci, mám záhradu a domácnosť, píšem vždy ráno. Samozrejme, že sa ma korona dotýka. Sama som ju prekonala, aj ľudia v mojej blízkosti. Mala som o nich strach.
A od októbra mám doma 15-ročnú dcéru, ktorá sa učí z domu, čo je tiež dosť náročné... Pre ňu aj pre tých, čo sú doma.
Vo svojich knihách zvyknete veľmi presne opisovať atmosféru situácií a práve atmosféra je jedna z vecí, ktorú korona mení.
Samozrejme, aj atmosféra doma je iná, iné sú témy, o ktorých sa rozprávame, pletie sa nám pod nohy, do slov, keď sa s mužom rozprávame pri raňajkách, pri obede, pri večeri, keď pozeráme správy. Aj v práci sa o nej rozprávame, máme choré kolegyne, píšeme si s nimi. Ja si myslím, že tak ako sa až po vojne rátajú mŕtvi a straty, aj toto, čo sa odohráva, sa dostane do literatúry možno až neskôr, keď to spracujeme sami v sebe. Podľa mňa ešte úplne nevieme, čo sa so svetom aj s nami deje. Krajina aj príroda sa z nás spamätajú. A ľudia by sa mohli tiež. V tomto som optimistka.
Otázkou sú tie mikrozmeny, ktoré vy ako spisovatelia zaznamenávate. Lebo k nejakým zrejme dôjde, nie?
Ja sa veľmi bojím, aby sa nevytratila trebárs kultúra alebo potreba kultúry. Umenie potrebuje diváka, obdivovateľa, niekoho, kto ho má rád. Umenie potrebuje tento druh lásky a ja sa trochu bojím, aby sme si nezvykli žiť bez neho. Aby sme si nepovedali, že veď nám nechýba, dokážeme žiť aj bez neho.
Umelci patria k skupinám, ktoré korona dosť výrazne postihla. Zároveň sa v spoločnosti objavujú hlasy, že umenie nie je skutočná práca, je to skôr hra, takže sa umelci nemajú čo sťažovať.
Byť umelcom je pre svet aj pre umelca rovnako dôležité ako byť pekárom – ani menej, ani viac. Otázka je nastavenie spoločnosti a aj jej finančné zázemie. Neviem, či ja som vhodný adept, aby som to vyriešila. V knižnici pracujem šesť hodín denne za knižničný plat a všetko, čo chcem navyše, musím si „vypísať“. Do novín, do rozhlasu, niekam... Keď mi naposledy pani v banke povedala, že je mojou finančnou poradkyňou, hovorím jej, vy ste na tom asi veľmi zle, keď máte radiť mne, s mojimi príjmami.
Zároveň asi predsa len platí, že umenie má k hre blízko. Byť spisovateľkou je zrejme niečo, čo prináša do života stabilnú radosť. Predstavujem si to naivne?
Tvorba je najväčšia radosť. Cítim to, ako keby som mala taký priestor niekde v duši alebo niekde v kuloároch tela, kam sa môžem utiekať, kam môžem vždy ísť. A necítim to len pri písaní, ale aj pri čítaní. Možno aj vy poznáte takú radosť, keď máte rozčítanú dobrú knihu, ako sa tešíte na to, že ju opäť otvoríte. Ako sa strecha tej knihy, jej väzba stáva vaším svetom a domom, v ktorom je dobre. A takéto čosi zažívam, aj keď píšem, najmä keď ide o dlhší text. Keď počas dňa zažijem niečo nepríjemné alebo niečo riešime v robote, hneď ako si na ten rozpísaný text spomeniem, som šťastná. Viem, že mám svet, kde v skutočno...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.