Žiadny iný politik v dejinách Spojených štátov amerických nevyhral štvoro prezidentských volieb za sebou (konkrétne v rokoch 1932, 1936, 1940 a 1944) a nestrávil preto v Bielom dome ako hlava štátu toľko času ako on.
Žiadny z amerických prezidentov nemusel čeliť takým obrovským a v pravom zmysle slova osudovým výzvam ako on – najskôr veľkej hospodárskej kríze a potom druhej svetovej vojne.
Len máloktorý z nich pritom však zároveň bol, čo s vyššie uvedeným konštatovaním úzko súvisí, takým obratným politickým intrigánom a manipulátorom ako on. Presne taký bol Franklin Delano Roosevelt, 32. prezident USA.
Tvorca americkej národnej politiky
Franklin Delano Roosevelt sa narodil v meste Hyde Park v štáte New York 30. januára 1882 v bohatej, vo vplyvnej a v kultivovanej rodine, čomu zodpovedalo aj jeho detstvo a mladosť vrátane elitného vzdelania – mladý Franklin absolvoval najskôr episkopálnu Groton School, potom Harvard College a nakoniec Columbia Law School, čo ho predurčovalo k právnickej či politickej kariére.
Ešte počas štúdií na Kolumbijskej univerzite sa oženil, takisto na „svojej úrovni“ – jeho vyvolenou sa stala Anna Eleanor Roo- seveltová, vzdialená sesternica a neter bývalého prezidenta Theodora Roosevelta (ktorý pôsobil v Bielom dome v rokoch 1901 – 1909), ktorá sa stala nielen Franklinovou partnerkou a matkou jeho šiestich detí, ale aj blízkou spolupracovníčkou.
Rooseveltov vstup do politiky bol v dôsledku uvedených skutočností všetko, len nie prekvapujúci. Na rozdiel od Theo- dora bol však členom Demokratickej strany a práve za ňu kandidoval v roku 1910 ako dvadsaťosemročný do Senátu štátu New York.
Hoci sa na to podujal v tradične republikánskom obvode, uspel a o dva roky neskôr toto víťazstvo zopakoval. Súčasne prezieravo podporil kampaň budúceho prezidenta Woodrowa Wilsona a za odmenu získal post námestníka ministra námorníctva, o ktoré sa od mladosti vášnivo zaujímal.
Vzhľadom na to, že jeho šéf Josephus Daniels nepatril k aktívnym ministrom, bol Roosevelt v nasledujúcich rokoch v niektorých ohľadoch skutočným tvorcom americkej námornej politiky.
Obrne čelí pevnou vôľou
V novembri 1920 Roosevelt utrpel prvú politickú prehru, keď neuspel ako prezidentský spolukandidát Jamesa Middletona Coxa, ktorého porazil republikán Warren Harding. Oveľa vážnejšie bolo, že na jar 1921 ochorel na obrnu a prakticky prestal chodiť.
V nasledujúcich rokoch sa mu však vďaka pevnej vôli podarilo chorobu prekonať do takej miery, že sa mohol vrátiť do vysokej politiky, aj keď odvtedy nezriedka používal niečo medzi kolieskovým kreslom a invalidným vozíkom.
V 20. rokoch však politické pomery neboli k demokratom naklonené a ich prezidentský kandidát Alfred „Al“ Emanuel Smith neuspel ani v roku 1924, keď prehral s Calvinom Coolidgeom, ani v roku 1928, keď ho porazil Herbert Hoover. Roosevelt sám pritom v roku 1928 prekvapujúco zvíťazil vo voľbách guvernéra štátu New York a jeho politická kariéra tak dostala nový impulz.
Veľká hospodárska kríza dramaticky zmenila americkú spoločnosť i politiku a vláda Herberta Hoovera si s ňou nedokázala poradiť. Aktívny newyorský guvernér to využil a potom, čo si pre seba po tvrdom vnútrostraníckom boji vydobyl demokratickú nomináciu do novembrových prezidentských volieb, v nich jednoznačne triumfoval.
Víťazstvo, ktoré dosiahol (Roosevelt získal 57,4 percenta hlasov, 42 štátov a 482 voliteľov, zatiaľ čo Hoover len 39,7 percenta hlasov, šesť štátov a 59 voliteľov), ho nielen priviedlo do Bieleho domu, ale umožnilo mu aj realizovať spočiatku vágny protikrízový plán nazvaný Nový údel (New Deal).
Plán zahŕňal mnohé nástroje, napríklad bankové prázdniny, zákaz vývozu zlata a striebra z USA a odpútanie dolára od zlatého štandardu a jeho devalvácia, dovtedy nevídaná štátna podpora priemyslu aj poľnohospodárstva, projekty na zvýšenie zamestnanosti a tak ďalej.
Práve vďaka týmto opatreniam sa prezidentovi podarilo zachrániť krajinu pred úplným krachom, získať povesť „spasiteľa kapitalizmu“ a stať sa pre veľkú časť občanov rešpektovaným vodcom národa.
Súboje s najvyšším súdom
15. februára 1932 unikol len o vlások smrti, keď naňho spáchal atentát kalábrijský prisťahovalec Giuseppe Zangara. Prezident vyviazol bez zranení aj vďaka tomu, že ho pred guľkami doslova vlastným telom ochránil starosta Chicaga Antonín Čermák, ktorý však následkom zranení o tri týždne podľahol.
Keď ho strely zasiahli, stihol vraj prezidentovi ešte povedať: „Som rád, že som to bol ja, a nie vy.“ Charizmatický Roosevelt mal neobyčajnú schopnosť presvedčiť Američanov i v tých najhorších časoch o tom, že situáciu zvládnu a že bude znovu dobre.
Jeho prejav o tom, že „jediné, čoho sa musíme báť, je strach sám“, je nakoniec známy dodnes, rovnako ako jeho legendárne rozhovory od kozuba (Fireside Chats), počas ktorých sa prejavil nielen ako starostlivý otec všetkých občanov, ale aj ako veľký komunikátor a obratný manipulátor, čo ukázal už počas svojho politického vzostupu.
Aj preto na jeseň 1936 prezidentský úrad s prehľadom obhájil, keď porazil republikánskeho kansaského guvernéra Alfreda Mossmana „Alfa“ Landona (Roosevelt získal 60,8 percenta hlasov, 46 štátov a 523 voliteľov, Landon 36,5 percenta hlasov, dva štáty a osem voliteľov).
V nasledujúcich rokoch sa „FDR“, ako začali Roosevelta označovať novinári, zameral predovšetkým na boj proti Najvyššiemu súdu Spojených štátov, ktorý v rokoch 1935 a 1936 zrušil jeho protikrízové zákony na obnovu priemyslu (Natio- nal Industrial Recovery Act; NIRA) a poľnohospodárstva (Agricultural Adjustmen Act; AAA) ako neústavné.
Prezidentov pokus navŕšiť počet doživotne menovaných sudcov z deväť na pätnásť a získať nad súdom kontrolu však neuspel. Okrem toho sa začala opäť zhoršovať hospodárska situácia vrátane rastu nezamestnanosti.
De facto vynútený príklon ku keynesiánstvu, čiže k ešte výraznejším zásahom do ekonomiky, nakoniec zabránil najhoršiemu.Časy, keď Roosevelt vládol takmer neobmedzene a v súlade s kongresmanmi, sa však už skončili.
Proti zahraničným hrozbám
Počnúc rokom 1937 sa prezident musel začať venovať, v omnoho väčšej miere než predtým, aj zahraničnej politike. Vzostup fašistického Talianska, nacistického Nemecka a militaristického Japonska, ktoré samotný FDR nazval „zločinecké štáty“, znamenal hrozbu pre ich susedov v Európe a na Ďalekom východe aj pre USA, čo Roosevelt na rozdiel od izolacionistického Kongresu veľmi dobre chápal.
Jeho pokusy o vymanenie sa zo „zvieracej kazajky neutrality“ však boli nateraz márne, dokonca aj potom, keď v Európe vypukla druhá svetová vojna. Počas roka 1940, keď nacistické Nemecko zrazilo na kolená Francúzsko a chystalo sa na leteckú bitku o Britániu, urobil Roosevelt jedno z kľúčových rozhodnutí svojej politickej kariéry.
Napriek dovtedy rešpektovanej tradícii maximálne dvoch prezidentských období v Bielom dome, ktorú nastavil na konci 18. storočia George Washington, sa rozhodol – v súlade s veľkou časťou Demokratickej strany – pre tretí boj o funkciu hlavy štátu.
Bezprecedentné rozhodnutie balansujúce na hrane ústavnosti, ktoré urobil s odkazom na to, že je potrebné, aby v dramatickej dobe stál na čele štátu skúsený politik, mu však voličov neodplašilo a jeho tretí republikánsky protivník Wendell Lewis Willkie odišiel z volieb porazený rovnako ako jeho dvaja predchodcovia (Roosevelt získal 54,7 percenta hlasov, 38 štátov a 449 voliteľov, Willkie 44,8 percenta hlasov, 10 štátov a 89 voliteľov).
Boj o budúcnosť krajiny mal však znovu zvolený prezident ešte len pred sebou. Hlavný problém prvých rokov Rooseveltovho tretieho obdobia v Bielom dome spočíval v tom, že musel prinútiť kongresmanov, aby začali brať vážne hrozbu, ktorú pre Spojené štáty predstavovali Japonsko, Nemecko a Taliansko.
Založenie niekoľkých inštitúcií, ktoré mali urýchliť prípravy na prípadnú vojnu, schválenie a podpis zákona o pôžičke a prenájme v marci 1941, ktorý bol životne dôležitý pre Veľkú Britániu, schôdzka s jej premiérom Winstonom Churchillom na newfoundlandskom pobreží a vydanie tzv. Atlantickej charty v auguste 1941 (zoznamu vojnových cieľov anglosaských mocností), naznačovali, že prezident koná, akoby bola jeho krajina už jednou nohou vo vojne.
O tom, že jeho, respektíve jej miesto je na strane dobra a nie zla, pritom nemohol nikto pochybovať.
Zavlečení do vojny
Japonský útok na Pearl Harbor v decembri 1941 a následné vypovedanie vojny zo strany Nemecka a Talianska znamenali pre Roosevelta do určitej miery úľavu. Situácia bola konečne jasná.
Dokonca aj tí najzarytejší izolacionisti pochopili, že Amerika je takisto v boji na život a na smrť. Začiatky síce boli krušné, zvrat vo vojne s Japonskom v Tichomorí po bitke o Midway na jar roku 1942 a o Guadalcanal v rokoch 1942 a 1943 a víťazstvá Sovietov v bitkách pri Stalingrade a Kursku v roku 1943, rovnako ako vyhnanie Nemcov a Talianov z Afriky predurčili konečné víťazstvo, ku ktorému výrazne prispeli aj všestranná americká pomoc Sovietskemu zväzu a vylodenie spojeneckých jednotiek v Taliansku (leto 1943) a v Normandii (jar 1944).
Práve v týchto mesiacoch dosahovala Rooseveltova moc a jeho vplyv vo svete vrchol. Štvrté víťazstvo v prezidentských voľbách v novembri 1944, tentoraz nad Thomasom Edmundom Deweyom (FDR získal takmer 53,4 percenta hlasov, 36 štátov a 432 voliteľov, Dewey 45,9 percenta hlasov, 12 štátov a 99 voliteľov), síce formálne potvrdilo Rooseveltovo postavenie ako vodcu krajiny aj západného sveta, ale skutočnosť bola zložitejšia.
Nešlo iba o vážnu chorobu, ktorá prezidenta čoraz viac obmedzovala, ale aj o to, že jeho predstavy o podobe povojnového usporiadania sveta sa čím ďalej, tým viac rozchádzali s víziami britského premiéra Winstona Churchilla aj vodcu francúzskeho zahraničného odboja Charlesa de Gaullea.
No predovšetkým to, že až príliš podliehal kúzlu „dobrého strýčka Joea“, ako po schôdzke takzvanej Veľkej trojky v Teheráne na prelome novembra a decembra 1943 nazýval sovietskeho komunistického vodcu Josifa Vissarionoviča Stalina. Roosevelt akoby vôbec nechápal, že Stalin, disponujúci nespornými štátnickými a diplomatickými schopnosťami i svojráznym šarmom, je zároveň masovým vrahom a že jeho režim zavraždil viac obyvateľov ZSSR, než ich padlo vo veľkej vlasteneckej vojne.
Dosah tohto Rooseveltovho vrtochu bol ďalekosiahly a nasledujúca Trumanova administratíva mala plné ruky práce s tým, aby ho aspoň čiastočne revidovala.
Rooseveltov odkaz
Štvornásobný prezident USA zomrel v apríli 1945, tesne pred kapituláciou Nemecka, k porážke ktorého, podobne ako k blížiacej sa porážke Japonska, prispel zásadným spôsobom.
Väčšina súčasníkov smútila a zhodovala sa v tom, že politický odkaz Franklina Delana Roosevelta bol, navzdory problematickým dôsledkom jeho konania v posledných mesiacoch vlády, monumentálny.
Nielenže svoju krajinu zachránil pred zničujúcimi dôsledkami veľkej hospodárskej krízy, ale ju aj vymanil zo zväzujúcich obručí izolacionizmu, priviedol ju k spojenectvu, ktoré vyústilo do víťazstva v najväčšej vojne všetkých čias, a z USA spravil prvú svetovú mocnosť.
Aspoň v „poznámke pod čiarou“ by však malo zostať napísané, že bol takisto chladnokrvným oportunistom a neobyčajne schopným politickým manipulátorom, ktorý miloval moc natoľko, že ju držal navzdory historickej tradícii nastolenej otcami zakladateľmi a napriek tomu, že ho preto niektorí ľudia považovali za diktátora stojaceho de facto na čele najväčšej svetovej demokracie.
Franklin Delano Roosevelt
- Narodil sa 30. januára 1882 v meste Hyde Park v štáte New York do dobre situovanej rodiny.
- Po štúdiu na Harvarde a Columbia Law School vstúpil ako člen Demokratickej strany do politiky ako člen Senátu štátu New York, neskôr ako guvernér.
- Od roku 1933 až do roku 1945 stál na čele USA ako prezident počas štyroch funkčných období.
- V čase vlády sa musel vyrovnať s veľkou hospodárskou krízou aj so zavlečením USA do druhej svetovej vojny.
- S manželkou Annou Eleanor Rooseveltovou mali šesť detí.
- Zomrel 12. apríla 1945.
Viac z publikácie, ktorá patrí do novej HN edície: Prezidenti rozdelenej Ameriky (slovenské vydanie) nájdete v knihe Prezidenti rozdelenej Ameriky od vydavateľstva MAFRA Slovakia. Nájdete v nej ďalšie príbehy šéfov USA.
