Mediálny magnát a Čechoslovák Robert Maxwell: Unikol holokaustu. A stal sa podvodníkom storočia

Obrovskú rakvu Roberta Maxwella na Olivovú horu v Jeruzaleme toho dňa v roku 1991 sprevádzal izraelský premiér. Okrem manželky, siedmich dcér a synov či skupiny detí z Černobyľa (ktorým Maxwell dohodol v Izraeli lekárske ošetrenie) sa na pohrebe zúčastnilo toľko potentátov, že mohlo pokojne ísť o štátny pohreb.

​Maxwell v posledných rokoch svojho života v Izraeli čulo investoval, tajnej službe Mosad poskytoval cenné informácie. Väčšina jeho najbližších skončila v koncentráku v Osvienčime, jeho spriaznenosť s Izraelom by preto nemala prekvapovať.

Lenže mediálny magnát, vlastným menom Ján Ludvík Hoch, si v pätnástich odstrihol bokombrady a  židovstvo po väčšinu svojho šesťdesiatosemročného života vehementne popieral.

Začnime však od začiatku. Solotvina, Podkarpatská Rus. Neveľká obec mala soľné bane a  počas krátkeho obdobia patrila najskôr Rakúsko-Uhorsku, potom krátko Československu, potom Maďarsku a nakoniec si ju prisvojil Sovietsky zväz. Ján Ludvík Hoch tam vyrastal chudobný, v rodine, kde sa deti (nakoniec ich bolo deväť a  na tomto počte trval aj v manželstve so svojou budúcou ženou Betty) v zime museli deliť o jeden pár topánok.

Drevený domček mal namiesto podlahy udupanú hlinu. Otec ho bil, a keď sa raz prvorodený syn z hroziaceho výprasku na ulici od strachu povracal, pred všetkými mu namočil do zvratkov tvár.

Dospelý Ludvík raz bude tvrdiť, že si z detstva pamätá len to, „ako strašne sme v zime mrzli, ako som mal stále hlad a ako veľmi som miloval svoju mamu“. Tá rozosmievala Rusínov svojím obľúbeným a nepredstaviteľne absurdným tvrdením: „Môj syn raz bude veľmi slávny! Cítim to, viem to!“

Ako pätnásťročný Ľudovít odišiel do Bratislavy. Dohovoril sa jidiš, po maďarsky, po česky a po rumunsky. Za vojny unikol pred nacistami do Francúzska a pridal sa k  československej zahraničnej jednotke.

Jeho statočnosť, hraničiaca so šialenstvom (ostatní dôstojníci ani vojaci nezdieľali jeho inštinktívny sklon riskovať za každú cenu), mu vyniesla Vojenský kríž, jedno z najvyšších vyznamenaní za statočnosť, aké v Británii, kde sa po obsadení Francúzska usadil, mali.

V marci 1945 mu ho pripol poľný maršal Bernard Montgomery. Počas vojny si Ludvík niekoľkokrát zmenil meno i priezvisko – vraj pre prípad zatknutia nacistami – a pokračoval v tom tak často, až ho úradník v banke v...