Novodobí mafiáni: Kto vystriedal ostrých chlapcov?

Bol piatok 7. mája, keď oči rehoľníčok z hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne spočinuli na mužovi s prepadnutou tvárou, ktorého im priviezli členovia Zboru väzenskej a justičnej stráže.

​Ozbrojený sprievod však bol v tomto prípade už len formalitou. Chýbali ešte dva roky a bol by voľný. Po viac ako dvoch desaťročiach však vedel, že hoci mu trest prerušili, ide na smrť. Pomalú a bolestivú, plaziacu sa popri jeho posteli už dlhší čas.

Milosrdnú? Ktovie, čo by zoči-voči tomuto obrazu povedali jeho obete. Možno by povedali, že Božie mlyny síce melú pomaly, ale spoľahlivo. Keďže mnohé boli z rovnakého cesta, možno by sa len uškrnuli a vyhlásili, že ak už zomrieť, tak pekne „nahlas“ a v akcii, nie na nemocničnej posteli.

Ktovie, či si na ne v posledných chvíľach Dušan Borženský spomenul.

Či ich aspoň v duchu požiadal o odpustenie. O to však určite v modlitbách prosili sestričky po tom, ako cez jeho nevládne telo prestreli plachtu.

Rakovina zožrala niekdajšieho bosa košického podsvetia zvnútra. Vo väzení dokonca napísal knihu. Niekoľkokrát kvôli chorobe žiadal o prepustenie. Neúspešne. Tri vraždy, na ktorých sa preukázateľne podieľal, ho poslali do väzby na 23 rokov.

Koľko bolo tých nedokázaných zločinov, sa už asi nedozvieme. Keď však iba 49-ročný „Borža“ zavrel v pondelok 17. mája naposledy oči, nechal za sebou krvavú stopu, ktorá utvárala dejiny samostatného Slovenska.

Spoza mreží

Deň po jeho odchode sa, zhodou okolností, na dlhú cestu po slovenských väzniciach, vydal Juraj Ondrejčák známy ako Piťo, niekdajšia hlava rovnomennej obávanej zločineckej skupiny, za vraždu Ľuboslava Velka, objednávku vraždy Jána Takáča a ďalšie trestné činy.

Keďže sa s prokurátorom dohodol na vine a treste, vyfasoval „iba“ 23 rokov. Ani ďalší „ostrí chlapci“ divokých deväťdesiatok si neužívajú práve príjemné chvíle, bosa všetkých bosov Mikuláša Černáka pobyt za mrežami zmáha natoľko, že podchvíľou „zaspieva“ a  podobne ako iných jeho kolegov aj jeho vyhliadky do budúcnosti nie sú práve ružové.

Až by sa žiadalo povedať, že Boržovým odchodom sa pomyselne uzatvára jedna neveselá éra. No podľahnúť ilúzii, že organizovaný zločin na Slovensku sa pozatváraním hrubokrkých mafiánov utlmil, by bolo osudovou chybou.

Je síce pravda, že u nás nehoria obchody a  nevybuchujú autá zďaleka s takou intenzitou ako kedysi. No nástupcovia piťovcov či takáčovcov sú nemenej nebezpeční. Prerastajú totiž spoločnosťou a rozleptávajú všetko, čo považujeme za slušné a normálne. Toto budú príbehy niektorých z nich.

Naša vec

Nič na tomto svete neexistuje oddelene, a preto ak chceme skúmať organ...