Keď strýko dostal chuť kritizovať môjho otca za výchovu, vytasil kaliber zvaný guľôčkové žuvačky. Presnejšie: historky o tom, ako sme ich na 30-kilometrovej trase Žilina – Martin dokázali s bratom vyžuvať aj štyridsať.
Otcova vrodená benevolencia nebola jediným dôvodom tohto (ne)výchovného prístupu. Dočasný, ale blahodarný vplyv mal naň aj náklad, ktorý sa s nami viezol pod kapotou kufru: navoňané stromčeky na šnúrke, mydlá FA, ďalšie guľôčkové žuvačky, holandské kakaá v plechovkách a v jeden extra vydarený deň dokonca veža značky Sharp.
V galérii si pozrite aj potraviny, bez ktorých sme v tej dobe nezaobišli:
Skrátka – cestou zo Žiliny do Martina bývala posádka nášho auta v ľahko euforickom opojení. Lebo sme sa vracali... z Tuzexu.
S korunou nám sem nelez
„To je čisté sci-fi,“ smejú sa zväčša ľudia pod dvadsaťpäť, keď príde reč na vekslákov, bony a nekonečné rady na rifle. „Proste si nedokážem predstaviť obchod, v ktorom sa...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.