Aj dnes je svet farebný Ako sa vám darí balansovať medzi autami a umením?
Rozdelila som si život na dva nezávislé svety. Jeden je môj biznis, práca, ktorej sa dlhé roky venujem, a druhým svetom je umenie. Každú oblasť robím s inými ľuďmi. Maľovať som začala preto, že som sa potrebovala realizovať úplne iným spôsobom.
Čo majú tieto dve oblasti života, na prvý pohľad také rozdielne, spoločné, v čom sa prelínajú?
V obidvoch je dôležitá kreativita. Ale aj vnímanie sveta a farebnosť. Ak chcem byť dobrá v marketingu, PR aj umení, tak musím na sebe stále tvrdo pracovať, vzdelávať sa, sledovať nové trendy, poznať svoju konkurenciu a vedieť, čo sa ľuďom páči. Na jednej strane sa musím vyhnúť kopírovaniu, ale zároveň byť iná a jedinečná na trhu s umením. Všetko si riadim sama, podľa toho, ako to cítim. Keď som uponáhľaná a vystresovaná, rada si opriem pohľad o obraz, ktorý som namaľovala. Je to pre mňa relax.
Mnohí umelci majú problém s tým, že sú akoby odtrhnutí od reality. Vy ste, naopak, súčasťou tvrdého biznisu. Pomáha vám to presadiť sa?
Áno, pomáha. Využívam napríklad sociálne siete, presne viem, ako si ich mám nastaviť, kedy spustiť kampaň pred výstavou. Zároveň mám v sebe vnútornú bariéru, bojím sa, aby ma niekto neobvinil, že zneužívam svoje postavenie v Peugeote na svoj biznis. Ale umenie pre mňa ani zďaleka neznamená biznis v pravom zmysle slova, je to skôr záľuba, ktorá sa vyvinula a smeruje k mojej súkromnej spokojnosti a istej dokonalosti. Tým, že sa pohybujem v medzinárodnom obchode, viem, že potrebujem medzinárodné kontakty. Moji kolegovia z automobilového priemyslu o mne vedia, sledujú ma, lajkujú mi príspevky. Vôbec nie som v tomto svete výnimočná. Jeden môj francúzsky kolega robí popartové umenie, ďalší dal výpoveď a venuje sa už iba umeniu. Treba si však priznať, že vo Francúzsku je úplne iný svet, úplne iné možnosti aj pre začínajúcich maliarov.
Stretávame sa na vašej výstave v Primaciálnom paláci Maľujem život s farebným úsmevom. Kde beriete silu pozerať sa v súčasnosti na svet optimistickým pohľadom?
Odjakživa vnímam farebný svet. Desia ma hrozivé výjavy, ktoré dnes sledujeme. Radšej si emócie pretransformujem do farieb. Možno raz svoju farebnú škálu zjednoduším, ale teraz je prirodzene veľmi široká. Napriek všetkému, čo sa deje, svet je stále farebný. Máme jar, kvitnú stromy, kvety a všetko vonia. Som presvedčená, že každý z nás sa potrebuje pozerať na príjemné farby a predýchať.
Ako spracúvate negatívne emócie, ktoré sa objavujú v spoločnosti?
Jednoducho, snažím sa ich potláčať alebo prekrývať. Ak by sme sa zamerali iba na to, čo sa teraz deje, tak by sme boli v totálnom strese. A v čom by nám to pomohlo? Radšej odporúčam ponoriť sa do krásy, do prírody, záhrad. Proti zlobe sveta je najlepšie bojovať krásou. Je to pre mňa prijateľnejšia cesta ako strašenie.
Myslíte si, že ľudia dnes potrebujú krásu ešte viac?
Určite áno. Všetci sa radi pozrieme na pekné dievčatá aj mužov, na krásne veci, umenie, počúvame príjemnú hudbu, prírodu. Človek by mal vnímať krásu sveta.
Môže im v tom pomôcť napríklad aj návšteva vašej výstavy?
To by som bola veľmi rada. Som šťastná, že robím svoju prácu, ale zatiaľ mi chýba sebavedomie. Buduje sa postupne a keď si čítam, čo mi návštevníci píšu do knihy, tak sa z toho teším. Motivujú ma, aby som ďalej tvorila. Záujem o moje diela je pre mňa hnacím motorom. Minulý rok som absolvovala kreatívny pobyt v rezidencii umelcov v Chateau Orquevaux vo Francúzsku v oblasti Champagne. Otvoril sa mi tam úplne nový svet – plný voľnosti, umelcov, iných názorov a pohľadov. Videla som ľudí s veľkým talentom, s mnohými som sa spriatelila, píšem si s nimi a hovoríme spolu o umení.
Čo ste tam robili, ako to prebiehalo?
Dlho som si rezidenciu vyberala, páčilo sa mi miesto, ľudia aj program. Najskôr som si myslela, že iba oprášim svoju francúzštinu. Nakoniec sa z toho vykľul úplne iný jazykový kurz. Zapadla som do americko-austrálskej umeleckej komunity. Od rána do večera som iba maľovala a potom sme sa pri vínku rozprávali o živote. Slováci sú od podstaty utiahnutí, skromní. A taká som aj ja, ťažko nadväzujem kontakty, o pochválení už nemôže byť ani reči. Dnes to trošku ľutujem, keby som bola odvážnejšia, mohla som sa dozvedieť viac o technike maľby alebo miešania farieb. Bola som v šoku, keď ma pri večeri oslovila jedna Austrálčanka, riaditeľka veľkého múzea v Sydney, a chcela vedieť, čo mám rada, čo sa mi páči. Bola to moja prvá veľká skúsenosť s umením. V biznise som omnoho suverénnejšia.
Aký je v tom rozdiel?
V biznise sa napríklad predávajú autá, o ktorých už nemá nik žiadne pochybnosti. V umení idem na trh s vlastnou kožou, mojimi emóciami. Som na seba veľmi náročná.
Aktívne maľujete desať rokov. Čo sa vo vašej technike a prístupe zmenilo?
Používam omnoho kvalitnejšie materiály, učím sa, ako dosiahnuť rôzne efekty, lepšie miešam farby. Maľovanie je pre mňa stále novým a novým dobrodružstvom. Nedávno som si povedala, že by som rada maľovala hmlové obrazy, tak som si musela najskôr naštudovať techniku. Okrem toho postupne zväčšujem formáty. Na výstave to vyzerá výborne, no nakoniec mám problém predať veľký obraz, ľudia naň v byte jednoducho nemajú priestor. Teším sa, že v lete budem vystavovať v Prahe a práve tam pripravujem veľkoformátové obrazy, ktoré, dúfam, spôsobia waw efekt.
Od začiatku ste vedeli, že chcete nasledovať odkaz impresionistov?
Vždy sa mi páčili impresionistické diela. Snívala som o tom, že raz naživo uvidím Monetove lekná. Splnilo sa mi to už asi dvadsaťkrát, dokonca som bola dvakrát v Giverny, kde mal dom s jazierkom. Práve tam som zistila, že aj ja si chcem namaľovať svoje lekná a záhrady. Teraz sa už podvedome tematike lekien vyhýbam, aby ma niekto neobvinil z napodobňovania. Pritom veľa amerických alebo aj japonských umelcov vychádza práve z tejto tematiky.
Čím vás príroda fascinuje?
Je pre mňa prirodzené maľovať prírodu. Netvrdím pritom, že raz neurobím obraz, kde bude séria postáv. Stále sa vzdelávam a aj teraz navštevujem kurz, kde sa učím maľovať postavy. Chcem to mať dokonale zvládnuté a ak sa v mojej hlave raz objaví predstava iného obrazu, budem pripravená.
Súhlasíte s názorom, že impresionizmus je ako poézia?
Nepochybne. Veď skúste zatvoriť oči a predstavujte si niečo príjemné. Určite sa vám bude mihať pred očami svetlo, ktoré bude vytvárať výjavy. Snažím sa nesledovať trendy, že treba byť konkrétny alebo abstraktný, lebo je to moderné. Sledujem iba to, čo sa deje v mojej hlave a čo mi robí radosť. Napríklad teraz mám žlté obdobie, na väčšine mojich obrazov sa objavuje žltá farba. V starších obrazoch sa vôbec nevyskytovala, pretože som ju nevedela dobre namiešať. Nedalo mi to však, bola som fascinovaná obrazmi Van Gogha a on zvládal žltú majstrovsky, dokonca vytvoril jej zvláštne odtiene, musela som sa to naučiť aj ja.
Dá sa teda začať s umením aj neskôr, nielen v tínedžerskom veku?
Určite sa to dá. Netreba sa nechať odradiť. Vždy sa môžete rozhodnúť, že budete maliarkou alebo čímkoľvek iným. Veľa ľudí sa ma pýta, prečo som nemaľovala v mladšom veku. No preto, že som bola mama samoživiteľka a nemala som na to čas. Prišlo to však neskôr, dcéra je už samostatná a ja si môžem plniť svoje sny. Umenie mi dáva príležitosť robiť niečo sama pre seba. Nie je nič horšie, ako nudiť sa, preto radšej behám, plávam a maľujem.
Ivana Orviská
- Žije, pracuje aj tvorí v Bratislave. Je PR manažérkou importéra značky Peugeot.
- Od roku 2012 sa intenzívne venuje maľovaniu.
- Vzdeláva sa a organizuje autorské výstavy.
- V roku 2021 absolvovala rezidenčný pobyt na prestížnom Chateau Orquevaux v Champagne Ardenne vo Francúzsku.