.„Kto myslíš, že Jerryho Lee Lewisa naučil takto hrať?“ zareagoval Daryl Davis na úžas jedného z návštevníkov koncertu svojej kapely v marylandskom podniku Silver Dollar Lounge v roku 1983. Belošský poslucháč (v onom klube boli napokon všetci okrem Davisa bieli) po vystúpení totiž nadmieru udivene vyhlásil, že vraj nikdy nevidel, aby černoch hral na piano ako Jerry Lee Lewis, známy ako belošský klavírny génius. Ako by mohol černoch ovládnuť taký urodzený nástroj tak skvostne?
Pianista mu objasnil, že jeho obľúbený biely muzikant vychádzal z černošských bluesových a boogie-woogie pianistov. U nich sa učil. Dodal, že je navyše Jerry Lee Lewis jeho priateľ, pozná ho od svojich trinástich rokov. Chlapík bol ohromený ešte viac.
Pozval teda Davisa na drink... Práve takto historku hudobník rozprával pre stanicu NRP v roku 2014. Udivený poslucháč mu po chvíli prezradil, že je to vlastne prvýkrát, keď sedí na bare s niekým, kto je čiernej pleti a rozpráva sa s ním.
To zase pre zmenu zaskočilo pianistu: Ako to? Jeho spoločník to v marylandskom podniku vysvetlil, že je členom Kuklux-klanu. „Vyprskol som od smiechu, neveril som mu,“ priznal po rokoch Davis. Lenže chlapík siahol do peňaženky a vytiahol členský preukaz.
A dal mu na seba telefonický kontakt. Tiež ho požiadal, aby mu dal vedieť, až bude v podniku hrať aj nabudúce.
Nenávisť kvôli farbe pleti? Neuveriteľné
Daryl Davis sa narodil v roku 1958 v Chicagu, detstvo však precestoval po svete. Striedal krajinu za krajinou podľa toho, kam rodinu zaviedla diplomatická dráha jeho otca. Dochádzal do škôl pre deti zahraničných pracovníkov, kde sa miešali kultúry, rasy, náboženstvo, národnosti. „Boli ako miniatúrne Spojené národy,“ spomínal.
Keď mal desať rokov, vrátili sa Davisovci do Spojených štátov a usadili sa na predmestí Bostonu. Daryl nastúpil do školy, v ktorej bol jedným z dvoch afroamerických detí. A mal sa dočkať mnohých prekvapení. V roku 1968 ho vybrali, aby pri pochode na skautskej slávnosti niesol americkú vlajku.
Dopadlo to tak, že publikum pokrikovalo a hádzalo fľaše, plechovky, kamene. „Asi nemajú radi skautov,“ pomyslel si vraj podľa magazínu The Atlantic. Potom mu došlo, že o skautov tu nejde, terčom protestu bol on. Nechápal však prečo.
Doma mu to rodičia vysvetľovali. Úplne prvýkrát sa stretol s rasizmom, ktorý sa mu dovtedy vďaka tolerantnému inkluzívnemu prostrediu z predchádzajúcich škôl na diplomatických zastávkach vyhýbal. Akokoľvek mu rodičia objasňovali realitu rasizmu, predsudkov a stereotypov, z ktorých vychádza, neveril im. Naozaj si myslel, že mu klamú. Nevedel síce, prečo by to robili, avšak o to viac nechápal, ako by ho niekto mohol nenávidieť, keď ho vôbec nepozná. Táto záhada ho odvtedy bez prestania prenasledovala. „Odpoveď som hľadal ďalších štyridsaťdeväť rokov,“ uviedol Davis pre American University v roku 2017.
S dôkazmi, že rasizmus existuje, sa však postupne začal stretávať sám. Raz priviedol na vyučovanie jeden z učiteľov šéfa Americkej nacistickej strany. „Pošleme ťa na lodi späť do Afriky. A všetkých Židov vyhodíme do Izraela. Keď nepôjdete dobrovoľne, vyhladíme vás v rasovej vojne, ktorá príde,“ vysvetľoval.
Daryl Davis tomu stále nerozumel. Jednoducho stále nechápal, ako niekto môže nenávidieť niekoho, koho vôbec nepozná, o kom nič nevie, s kým nemá žiadnu skúsenosť. Rasizmus ho začal fascinovať. Začal sa oň zaujímať.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 69% na dočítanie.
Zostáva vám 69% na dočítanie.