Američan Mark Zuckerberg z pôvodne lokálnej siete na Harvardskej univerzite vyrobil digitálny produkt meniaci život a svet, dostupný pre všetkých bez ohľadu na trvalé bydlisko. Prihlásil som sa medzi používateľov ako jeden z posledných.
Preháňam, no nie oveľa. Už si nepamätám, prečo som tak dlho otáľal. Faktom však je, že na jeseň roku 2008 si už svoje kontá dávno vytvorilo aj veľa Slovákov. Onedlho potom sprístupnili slovenskú verziu – v marci 2009. Potom sa definitívne začali pripájať úplne všetci ľudia s prístupom na internet. Žiaľ.
Pamätám si celkom presne, aký bol pôvodný motív môjho príchodu. Ako mediálny publicista a pisálek som na sieti hľadal cestu k svojim čitateľom. Propagoval som v článkoch možnosť, ako byť v kontakte aj inak ako dovtedy tradičnými metódami. Priamejšie, rýchlejšie, osobnejšie. Od začiatku som nemal záujem pridávať fotky mačičiek či motivačné citáty. Chcel som interakciu myšlienok s ľuďmi s podobnými záujmami.
Pôvodným zámerom otcov zakladateľov bolo prepojiť používateľov, ktorí sa poznajú. Rodinných príslušníkov žijúcich ďaleko od seba. Spolužiakov zo základnej či strednej školy. Staré lásky, čo nehrdzavejú. Vytvoriť bezpečné miesto v online priestore, kde budú spolu komunikovať. Vyvinulo sa to, samozrejme, úplne inak.
Zábava
Na začiatku som však aj ja robil to, čo sa odo mňa vyslovene očakávalo. Napríklad na sugestívnu predvyplnenú otázku v statusovom okne, ktorá mala motivovať používateľov niečo napísať – „Na čo myslíš“ –, som skutočne vypisoval, na čo som myslel.
Keď som teraz robil rešerš vlastných statusov, jedným z prvých bol tento, ktorý evidentne nasledoval za menom používateľa: (Bohumil) „sa spamätáva, ani nevie z čoho“. Dnes to nedáva zmysel. Pravdepodobne nedávalo ani v čase pridania.
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 69% na dočítanie.
Zostáva vám 69% na dočítanie.