Začnime niečím typicky slovenským. V jednom článku som pracovala s informáciou, že národným jedlom Slovákov nie sú bryndzové halušky, ako si mnohí myslíme, ale kaša.
Áno, aj sa to tak hovorí: kaša, matka naša. Obilninové, ovsené, jačmenné, pšeničné kaše, krúpky, pohánka – to sú staré obilniny, ktoré sa kedysi u nás vo veľkom pestovali. Naopak, bryndza k nám prišla v 17. storočí s valašskou kolonizáciou. Slováci ju však skvalitnili. Priniesli ju valasi z oblastí dnešného Rumunska a Srbska, ktorí sem prišli s ovcami. Nazývali sa valašky a mali špeciálnu tuhú srsť, preto im nebola zima. Ovce sa ráno vyhnali a večer ich valasi zaháňali do stajne. Vyháňali sa na jar, okolo Juraja, kedy už na holiach a stráňach nebol sneh a boli tam s nimi až do Michala, teda do jesene. Vtedy ich zahnali dole a ustajnili ich na zimu. Práve valasi sem priniesli pastiersku kultúru a aj bryndzu, ktorá, ako vieme, sa vyrába z ovčieho mlieka.
Aká bola bryndza vtedy? Líšila sa v niečom?
Je dôležité povedať, že samotné slovo bryndza je rumunské a znamená ovčí syr, len v inom zmysle slova ako to chápeme my. Bryndza bola tuhá a plnili ju do ovčích čriev. Skvalitnila sa práve na Slovensku, keď vznikli prvé bryndziarne, napríklad vo Zvolene.
Čím ju Slováci skvalitnili?
Tým, že ju pomleli. Mala potom sypkejšiu a lepšiu konzistenciu, tlačili ju do geletiek a dokonca sa v prvej polovici 20. storočia vyvážala aj do USA. Vtedy to bol veľmi žiadaný artikel.
A dnes je to asi naše najznámejšie jedlo.
Bryndzu pritom poznali najskôr len v oblastiach, kde boli valasi. Na Slovensku hovoríme o strednom Slovensku – Nízke Tatry, Liptovský Mikuláš a vyššie - smerom na horné Kysuce a hornú Oravu. Obyvatelia na západnom alebo južnom Slovensku ani netušili, čo to vôbec bryndza je.
Aká bola teda cesta k bryndzovým haluškám?
Začnime takto: valasi sa živili tým, čo mali. A to bol ovčí syr, z ktorého vyrábali oštiepky a mlieko, z ktorého zas parenice. Okrem toho mali aj jahňacinu a baraninu, ktorú si opekali a konzumovali ešte potravu, ktorú si doniesli so sebou. Ako napríklad zemiaky.
Tie však tiež nie sú naše.
U nás sa pestujú zhruba od 17. storočia, to bolo nariadenie Márie Terézie. Nariadeniu vtedy predchádzalo obdobie neúrody obilnín a následný hladomor a nakoľko mala Mária Terézia šikovných radcov, nariadila na ich odporúčanie sadiť zemiaky. Kým sme si však na ne zvykli, trvalo to približne sto rokov. Dokonca ani Ľudovít Štúr nejedol často zemiaky, lebo v tom čase ešte neboli všade známe. Dosť dlho trvalo, kým ľudia mali aj vôľu sadiť ich.
Prečo?
Dosť im vadilo, že majú jesť hľuzu, ktorá rastie pod zemou.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 64% na dočítanie.
Zostáva vám 64% na dočítanie.