Vydali ste knihu rozhovorov so ženami, ktoré sa postavili režimu počas normalizácie. Rozumiete, prečo takmer polovica obyvateľov Slovenska tvrdí, že sa im vtedy žilo lepšie?
Je prirodzené, že ľudia za pálčivé problémy považujú tie, ktoré majú tu a teraz. Nie tie, ktoré mali pred 30 – 35 rokmi. Navyše, nostalgia za normalizačnou minulosťou je často postavená na selektívnej pamäti a tzv. spomienkovom optimizme. Hnevá ma, keď je ten spomienkový optimizmus živený v politickom diskurze.
Čiže účelovo.
Áno, normalizácia je účelovo prezentovaná ako doba, keď ľuďom nič nechýbalo. V sociologických výskumoch sa ľudia často vyjadrujú takto: dnes je vynikajúce, že sa dá cestovať, máme slobodné médiá, môžeme sa slobodne vyjadrovať, študovať a pracovať v zahraničí; ALE je horšie dostupná zdravotná starostlivosť, bývanie, chýbajú sociálne istoty... Práve absencia sociálnych istôt trápi ľudí najviac, záleží im na nich viac než na občianskych právach, ktoré dnes považujú za samozrejmé. Nevážia si ich, hoci v minulom režime ich nemali. Je prekvapujúce, že rovnaký postoj zastávajú aj mnohí mladí ľudia. U nás sa medzigeneračne prenáša idealizovaný obraz normalizačnej doby. Má to aj svoju objektívnu príčinu
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 92% na dočítanie.
Zostáva vám 92% na dočítanie.