Práve vám vyšiel nový album Obyčajnosti. Aký je?
Úplne iný ako tie predchádzajúce, akustický a drevený, ako ja hovorím. Pred nahrávaním sme si totiž v štúdiu rozostavali desiatky nástrojov. Dali sme dokopy všetko, čo sme našli, oslovili sme folkových muzikantov po celom Londýne a tí nám nanosili píšťaly, gitary, všelijaké zvláštne nástroje – aj indický sitár a nádherné grand piano. Nahrávanie potom bolo veľmi organické, čo znamená, že to, čo sa v štúdiu nahralo, na nahrávke zostalo takmer bez úprav. Často sme uprednostnili atmosféru pred dokonalosťou.
Prečo ste sa rozhodli pre takú zmes nástrojov?
Jednoducho preto, že si to tá hudba žiadala. Cítila som, že by som chcela urobiť album, ktorý je návratom k radosti z tvorby. Tá sa totiž zo spoločného hrania v štúdiu trošku vytratila, my muzikanti sme obmedzení tým, ako sa v posledných rokoch hudba robí. Rádiový playlist nedovoľuje skladby dlhšie ako štyri minúty, ideálne tri. Dnes sa tvoria skladby, ktoré sú veľmi úderné, majú presne stanovenú schému – a ja som si povedala, že takýto album nechcem. Hudba má predsa aj inú funkciu, musíme poslucháčov aj vyprovokovať, nedávať im na tanier len jedno dokonale uvarené jedlo. Preto som chcela album, ktorý je farebný, otvorený, a čokoľvek bude chcieť ktokoľvek zahrať, môže. Samozrejme, nahrávanie nebolo úplne bez kontroly, ale bola tam sloboda.
Váš muž Eddie Stevens, s ktorým ste album nahrávali, rád experimentuje so zvukom. V štúdiu ste bubnovali na krabici s haraburdami aj do novín rozložených cez bubny, v klaviatúre piana ste mali nahádzané loptičky. Kam na také nápady chodí?
Áno, pingpongové loptičky! To sme už robili na turné Takmer sólo v roku 2016, ktoré potom vyšlo na albume Živá. Vtedy sme nasypali do piana asi sto pingpongových loptičiek – a bolo to prekrásne. Technici nás za to takmer zabili, pretože ich potom museli zbierať, ale vydáva to naozaj zaujímavý zvuk. Môj muž a producent Eddie Stevens je človek, ktorý miluje zvuky. Je to dobrodruh. Rád experimentuje a hľadá, ja mám zase v sebe zakorenené, že chcem, aby sa moja práca ľuďom páčila. Držím sa toho, aby moje pesničky boli pesničky. Na pesničkách som vyrástla, milujem rozprávať príbehy melódií. Eddie je rozprávač príbehov vo zvuku. To znamená, že vezme moju jednoduchú melódiu a vždy ju niekam posunie. Niekedy je to pre mňa aj trochu bolestné, pretože som o pesničke možno mala inú predstavu, ale to už je úloha producenta. Ten pocit, že musíte za každú cenu urobiť niečo, čo sa bude páčiť aj mamičke, to Eddie vôbec nemá. A to na tých britských muzikantoch milujem, pretože to oni sa vydávajú na tie ozajstné expedície.
Znie to dosť experimentálne. Prečo sa teda album volá Obyčajnosti?
Moji fanúšikovia si so mnou museli prejsť od popových albumov po „dosky“ ako Krajina rovina, Moruša biela a Moruša čierna, ktoré pre mňa boli na pódiu veľmi náročné. Cítila som sa ako atlét, ktorý sa musí pred každým koncertom poctivo pripravovať. Kým Obyčajnosti pre mňa boli akousi zbierkou zápiskov, zbierkou maličkostí, pocitov. Som umelkyňa, ale aj matka. V Londýne
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 79% na dočítanie.
Zostáva vám 79% na dočítanie.