Leopold Pospíšil, prezývaný „Poldi“, rozhodne nebol nejaké tintítko či dokonca trasorítka. Keď sa v septembri 1954 vydal na západ ostrovnej Novej Guiney, vtedy ešte málo preskúmanej, musel mať so sebou plný batoh odvahy. „Išiel som do teritória, ktoré bolo neznáme.
Nebolo ani na mape; bolo tam len biele miesto, ale nikto nevedel, kde sú hory a rieky, pretože sa nedali mapovať letecky – v trópoch sa hneď ráno vytvorili pary a nič nebolo vidieť. Išiel som naozaj do neznáma. Len som vedel, že tým údolím nikto nikdy neprešiel,“ rozprával profesor Pospíšil v roku 2016 Lidovým novinám s dôvetkom, že bol v tejto oblasti prvým belochom, ktorý sa odtiaľ vrátil.
Ostatní vraj totiž zavčas ušli späť alebo zomreli. Napríklad počas druhej svetovej vojny – teda len niekoľko rokov pred Pospíšilovou cestou – zablúdila do údolia Kamu čata Japoncov. Ani im sa dobre nedarilo, domorodci ich lukmi a šípmi postrieľali.
Prečo teda bodrý Hanák, ktorý po roku 1948 utiekol pred komunistami do slobodného sveta, na Yale do Spojených štátov, putoval do takejto „diery“? „Ja som tam potreboval ísť; šiel som ďalej, aj keď ma predtým varovali. Musel som študovať ľudí, ktorí ešte žili v mladšej dobe kamennej. Tak mi holandská vláda dala so sebou oficiera. A šli ešte štyria miestni, nosiči... Vliezli sme do údolia, mám aj fotku, ako pán Lawrence lezie predo mnou na kopec a je vidieť už len niekoľko sto bojovníkov, ako nás očakávajú! To som si myslel, že je to moja posledná snímka, viete, že toto neprežijeme, pretože oni každého cudzinca predtým vždy zastrelili,“ spomínal Pospíšil.
Zostáva vám 83% na dočítanie.