Vedeli ste si v tridsiatke predstaviť, že raz budete mať deväťdesiat?
Jan: Nevedel. Som jediný nažive, všetci moji rovesníci už zomreli. (zamyslí sa a obráti sa k Pavlíne) Bejby, je to tak, sú všetci mŕtvi?
Pavlína: Všetci nie.
Jan: Mal som šťastie, že som ešte nezomrel. Je to dobré, nemôžem sa na nič sťažovať, nemám sa na čo vyhovárať. Trošku ma niekedy bolí bok, ale to je maličkosť, iní sa v tomto veku sotva vlečú. Za seba hovorím, že život je nádherný, všetko ide veľmi dobre – až na to, že už nie som milionár a nemôžem ako kedysi kupovať dievčatám autá a drahé dary.
Čím si vysvetľujete, že práve vy ste nedávno oslávili deväťdesiatku, hoci ste viedli neriadený, až zhýralý život? Aspoň tak ste sa sám prezentovali.
Jan: Neviem, ostatní odpadli. Môj brat, dvojča, zomrel už dávno a aj ostatní sú preč. Prosto sa stal nejaký zázrak a ja som nažive.
Koľkým ľuďom ste v živote pomohli a koľkým ublížili? Ktorých bolo viac?
Jan: Ľuďom som z hlúposti veľa pomáhal a neľutujem to, hoci za to nemôžete očakávať žiadnu vďačnosť. Ale bola to sranda a vlastne to bolo krásne.
Pavlína: Myslím si, Jan, že z nevedomosti ste mnohým aj ublížili.
Jan: To je pravda, skôr som ubližoval. Tiež z hlúposti, nevedomky, bol som blbý.
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 91% na dočítanie.
Zostáva vám 91% na dočítanie.
