Na južnom Slovensku, neďaleko Dunajskej Stredy, sídli krásny zrekonštruovaný kaštieľ. Ponúka luxusné ubytovanie, wellness s tureckým kúpeľom a reštauráciu orientovanú na regionálne špeciality s dennou aktualizáciou. Nie, toto nepíšem na objednávku, toto je fakt. Rovnako ako príbeh z augusta, ktorý sa v tomto kaštieli skutočne odohral a potvrdil, že nízkorozpočtový horor s paródiou na malú krajinu nemusí u nás nakrúcať iba americká produkcia.
Pripomínam, že všetky postavy (vrátane mňa) a udalosti sú skutočné. Bola to moja tretia návšteva, keďže prvé dve ma v tomto komplexe nadchli – wellness, služby aj reštaurácia. Tentoraz som sa však hneď na úvod dozvedel, že za rovnaké wellness s rovnakými službami v rovnakom hoteli zaplatím po pár týždňoch zrazu viac – manažérka tak rozhodla, konšpiračne hlesol zamestnanec. Nepochopil som, ale akceptoval, pretože päť eur vám za zbytočné emócie a okamžitý odchod nestoja. Nasleduje vstup do vonkajšieho bazéna a studená sprcha, pardon, voda, ktorá ma vykopla naspäť na breh. Na spýtavú otázku ľadového medveďa s mojou tvárou ten istý zamestnanec s úsmevom prehodil – príjemných 24 stupňov. Nedám sa odradiť, vchádzam do vnútorného bazéna. Ďalší omyl, to nie je voda, ale chlór, do ktorého niekto – našťastie nesmierne empatický – napustil nedopatrením pár litrov vody. Jediné východisko som našiel vo vírivke a v tureckom kúpeli. Jednoducho relax, ktorý len tak nevymyslíte, ale... 25 eur určite zaplatíte.
Úplne to vzdať nechcem a – aj keď už bez väčších očakávaní – sa usádzam o ôsmej hodine večer na letnú terasu reštaurácie, kde si po štvrťhodinovom čakaní objednávam polievku, hlavné jedlo, a dokonca aj citronádu. Bol to posledný nápoj, ktorý som v ten večer dostal, viac už som nikoho nezaujímal. Výkričník v podobe prázdneho pohára sa tam povaľoval dve hodiny a bol svedkom niečoho, čo sa len tak nevidí. Fatálnu chybu som totiž spravil v okamihu, keď som po polhodinovom čakaní na polievku utrúsil pred čašníkom, či na mňa nezabudol. A verte mi, že nezabudol – k hlavnému jedlu som sa dostal presne dve hodiny po objednávke. Opakovane som si vstupoval do svedomia a rozmýšľal, kde som spravil chybu – čo všetko som zanedbal, aby sa čašník cítil príjemne a komfortne. Priznávam, som asociál, nič ma totiž nenapadlo, a tak som aspoň spravil posledný pokus: objednal som si účet a terminál. Účet dorazil, terminál nie, ale vynútený presun s kartou na recepciu už bola pre mňa banalita. Chcel som odísť, už iba odísť.
Ale... hlboko som sa mýlil. Aj keď som zaplatil, na účte mi nesedela ďalšia banalita. Jednotlivé položky na účte vykazovali vyššie sumy, ako tie v jedálnom lístku. To sa ma už ujala manažérka, ktorá zbledla a po párminútovom čakaní dorazila z kuchyne, a od vyrehotaného čašníka, s vysvetlením roka: medzičasom (od 20.00 do 22.00 hod.) zmenili ceny na lístku. Samozrejme, že ten nový mi už nikto neukázal, ale za milosrdnú lož to stálo. Až takú milosrdnú, že som onemel a paralyzovaný sledoval, ako mi recepčná vracia v hotovosti peniaze. Na dvakrát, pretože na prvý pokus som zase dostal menej. Veď koho by už v takom honosnom prepychu malo zaujímať, či vám vrátia sedem alebo deväť eur.
Situáciu zachraňovala manažérka a fľaška červeného ako satisfakcia, ktorú som už v totálnom šoku nedokázal odmietnuť. Za mnou zostala nezodpovedaná rétorická otázka, aby som im dal druhú šancu a nevyslovená odpoveď, ktorú už zrejme poznáte všetci. Tentoraz sa mýlite vy, pretože tú druhú šancu im dávam.
Nikdy viac tam síce nepôjdem, ale rozhodol som sa venovať im tento editorial. Miesto, ktoré patrí úspešným a tým, čo sa o to pokúšajú. Aj preto, že využili druhé šance vo svojom živote a podnikaní. A skôr, ako sa pri týchto vetách rozplačete od dojatia, s úľavou vám pozývam do sveta, kde to už ide. Do sveta prečo nie?!