Na svete je veľmi málo ľudí, ktorí vo vás vidia niečo viac, ako vidíte vy sami. Ak si odmyslíte head hunterov, personálnych koučov, či obchodných a životných partnerov, tak väčšinou vám zostáva jediná osoba, pre ktorú ste stelesnenie toho pomyselného success story po celý život.
Dobrovoľne vytesňuje z pamäti naše tragické známky na strednej škole, dobrovoľne zabúda na naše sprostosti akékohokoľvek druhu a stále verí, že naplníme jej sen o najlepšom človeku na svete – čiže o nás. Robí to napriek tomu, že na ňu máme alebo si vieme urobiť spoľahlivo najmenej času zo všetkých, robí to napriek tomu, že vždy je niečo a niekto dôležitejší a menej postrádateľný. Vždy nás bude chcieť zmeniť, aj keď to už dávno nie je možné, vždy bude voliť inak ako my – a vždy bude vedieť, ako máme lepšie vychovávať svojho syna – bez ohľadu na rast HDP, deficit verejných financií, nezamestnanosť a stav podnikateľského prostredia a demokracie. Má síce naše priezvisko, ale v skutočnosti nás viac zaujíma iba jej telefónne číslo, na ktoré nie a nie zavolať. Možno práve preto, že ona jediná vždy ten telefón určite zdvihne.
Vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorých som týmto editoriálom z ružovej knižnice rozosmial, a aj tým, ktorých som, nedajbože, pred vianočnými sviatkami dojal. Iba som nadobudol pocit, že konečne dozrel čas, aby som ako novinár splatil jedným jediným článkom dlh niekomu, kto mi pred 38 rokmi požičal niečo, čo sa vrátiť nedá. S vami ostatnými sa vidíme zase vo februári, s Tebou, verím, že skôr.