Aj u nás môže byť Hollywood doma, tvrdí slovenský producent

Tvrdí, že Slovensko nie je malá krajina a môže sa stať mekkou zahraničných filmových produkcií. A že naši herci a filmári môžu byť svetovou špičkou. 

Vyše pätnásť rokov pôsobíte v Hollywoode, snívali ste o filme odmalička?  
Mama pracovala v knižnici a viedla ma od detstva k láske k príbehom. Ale ten prvý moment bol pre mňa rovnaký ako pre väčšinu ľudí, ktorí majú príbeh svojím spôsobom v pracovnej náplni – čítal mi ich každý večer otec. A vždy dokázal vytvoriť fascinujúci svet, ktorý bol pre mňa úžasným zážitkom. Ja som ich potom rád rozprával v škôlke mojim spolužiakom a pamätám si ich ešte dnes. Takže náklonnosť k príbehom tam určite bola odmala.

Kedy sa to zlomilo a začali ste uvažovať o filmárskej profesii?
Asi na strednej škole, aj keď tam človek ešte veľmi o profesii nerozmýšľa. Mal som učiteľa, ktorému sa podarilo pre triedu získať kameru a dal mi možnosť urobiť krátky film. Bol to film o atómovej elektrárni.

O atómovej elektrárni?! 
Chodil som na elektrotechnickú priemyslovku do Piešťan (smiech). Mal to byť náučný film o tom, ako funguje atómová elektráreň. Učiteľ mi dal kreatívnu voľnosť a mne to nejako ušlo... povedzme do abstraktnejšej roviny. Pôvodne som však chcel ísť na ekonomickú vysokú školu, chcel som byť manažérom. Našťastie som sa tam nedostal a mal som leto na premýšľanie.

Napokon teda zvíťazila VŠMU?
Áno, náhodou sa ku mne dostala správa, že VŠMU otvára študijný odbor produkcia manažmentu, vtedy to bolo raz za dva roky. A bola tam taká skvelá pani, volali sme ju pani Marika, ktorá napriek tomu, že som prišiel s troj- alebo štvordňovým oneskorením, vzala odo mňa prihlášku. Presviedčal som ju totiž, že to veľmi chcem, že tam prídem a budem dobrý. A naozaj som sa tam dostal. 

Takže to šlo pomerne hladko.
Šlo, a okrem toho som v to leto spoznal pani, ktorá bola pre moje filmové začiatky veľmi dôležitá. Volala sa Zuzana Riccoti a robila pre známeho slovenského producenta Rudolfa Biermana. Hľadali vtedy asistenta réžie pre televízny film, ktorý sa mal točiť na česko-rakúskom pomedzí a ja som dostal šancu prísť na pohovor. Vedel som po nemecky a veľmi energicky som tvrdil, že viem, čo to predstavuje.

Niečo mi hovorí, že to tak celkom nebolo...
Vôbec som nevedel, čo to znamená byť asistentom réžie (smiech). Ale tú prácu som dostal. Doslova som prehltol celú návnadu aj s háčikom. Rudolf Bierman sa pre mňa stal v najbližších rokoch dôležitým mentorom. Po tejto prvej spolupráci mi dal možnosť robiť mu zástupcu pri filme Vášnivý bozk Mira Šindelku, za túto skúsenosť som mu vďačný dodnes. Rudolf bol skvelý v tom, že svojim ľuďom veril a nechal ich robiť štýlom – ja ti dám dosť dlhý špagát a buď sa naň obesíš, alebo sa ho budeš držať a pomôže ti. Znamenalo to veľkú voľnosť, mohol som priviesť do filmu spolužiakov, robiť so svojimi kamarátmi a prejsť takými prvými skúškami ohňom.

Takže ste ten špagát využili. Aké boli začiatky?
Rýchlo som si uvedomil, že som vošiel do veľmi hlbokej vody a že sa počas filmovania príliš nevyspím. Po nociach som sa snažil vymyslieť, ako to celé zorganizovať. Lebo moja prvá práca bola v podstate organizovanie komparzu. 

To hovoríme o filme 1945?
Áno, bol to film z čias tesne po 2. svetovej vojne a točili sme v dedinke na česko-moravsko-rakúskom pomedzí. Mali sme okolo sto komparzistov, čo som vtedy pokladal za pomerne veľké číslo. Dedina bola počas komunizmu v pohraničnom pásme, takže bola dlho v podstate odrezaná od sveta. Málokto mal telefón a ľudia boli veľmi milí, ale na druhej strane dosť podozrievaví. 

Takže škola šokom.
Keďže takmer nikto nemal telefón, ak sa niečo zmenilo, musel som doslova odšliapať ...