Sedemnásťčlenný orchester odohral pod vedením Holanďana Wila Saldena a so speváčkou Ellen Bliek takmer dvojhodinový koncert. Ten bol rozdelený do dvoch častí.
Kapela začala bez veľkých rečí, predsa len, Wil Salden pod nálepkou Glenn Miller Orchestra odohral od roku 1985 už vyše tri a pol tisíca koncertov. Veľkou sálou Istropolisu, naplnenou z troch štvrtín, na začiatok zazneli melódie Counta Basieho, Harryho Jamesa, Woodyho Hermana či Elly Fitzgerald. Počiatočný dojem z akejsi sterility sa pomerne dlho nevytrácal, k čomu prispievala aj alarmujúca nevľúdnosť priestoru, v ktorom sa koncert odohrával.
Zasadiť hudbu 40. rokov, keď svetu dominovali tanečné sály, vznikali prvé džezové kluby, nosili sa klobúky a orchestre hrali vo frakoch, do monolitu s interiérom sivých osemdesiatych rokov (za posledných 20 rokov sa pod rekonštrukciou tohto priestoru dá rozumieť maximálne výmena vyhorených žiaroviek), bolo jemne povedané, nepatričné. Orchester sa na pódiu strácal a napriek ľúbivým a nostalgickým melódiám sa nedarilo vytvoriť tú správnu dobovú atmosféru.
Snahy o pohybové choreografie jednotlivých dychových sekcií, ktoré mali publikum uvoľniť, pôsobili kŕčovito a až príliš rutinne. Divák mal vtieravý pocit, že je turistom na starom zaoceánskom parníku a sleduje program, ktorý pred ním sledovali iní turisti každodenne počas nespočetných večerov.
Koncert zachránila aspoň jeho druhá časť, ktorá bola o poznanie lepšia a živšia. Tá sa začala kvalitnou interpretáciou veľkého hitu Over the rainbow, známeho motívu z rozprávky Čarodejník z krajiny Oz.
Kapela sa správala nenútenejšie a ľudia sa začali spontánnejšie baviť. Interpreti hrajúci sóla sa spoza svojich pultíkov držiacich noty a logo s názvom orchestra začali pohybovať po priestore, príjemne pôsobilo, keď trio trúbkarov vokálne sprevádzalo speváčku či spievajúceho kapelníka. Po troch vrelo vytlieskaných prídavkoch sa orchester rozlúčil a tí, ktorí tento žáner obľubujú, ho môžu vidieť ešte 23. januára v košickom Jumbo centre.