Lukáš Přibyl. Snímka: Sarah Shatz
Vo svojich dokumentoch hovoríte o zabudnutých transportoch do táborov v Lotyšsku, Bielorusku, Estónsku a severnom Poľsku. Do jedného z nich deportovali aj vášho dedka. Vraj ste v detstve vnímali ako bežnú vec, že ľudia chodia do lágrov.
To je pravda, môj dedo bol deportovaný v úplne prvom transporte z Protektorátu, už v októbri 1939. A množstvo ľudí, ktorých som ako dieťa poznal, si prešli touto skúsenosťou, takže som si tak trochu myslel, že ísť do lágru je normálne, asi ako sa chodí na vojenskú službu.
Prečo však o týchto táboroch svet dovtedy takmer nič nevedel?
Pretože z ľudí deportovaných do týchto miest prakticky nikto neprežil. Z takmer štyroch tisíc Židov deportovaných z Protektorátu inde než do Osvienčimu (s výnimkou ghetta v Lodži), prežilo len čosi vyše 270. Tieto deportácie prebiehali skoro, na sklonku roku 1941 a behom roku 1942, takže väčšina tých ľudí byla do roku 1943 alebo 1944 vyvraždených.
Snímka z poľského tábora. Snímka: forgottentransports.com
Tie tábory už ani nestoja?
Totálna väčšina táborov a ghett, ktoré moje filmy popisujú, neexistovali už v roku 1944, boli zrušené, väzni zabití, takže keď tade prechádzala sovietská armáda, už tam neboli žiadne stopy po spáchaných zločinoch, nebolo zväčša koho oslobodzovať. Príbehy hŕstky ľudí, ktorá prežila v táboroch, o ktorých točím, sú úplne iné, ako to, čo si zväčša predstavujeme pod pojmom prežitie holokaustu, teda pruhované väzenské uniformy a vytetované čísla na predlaktí. O histórii holokaustu vieme veľmi málo, i keď máme pocit, že vieme všetko.
Ja som napríklad dovtedy nepočula o mobilných plynových komorách, ktoré fungovali v bieloruskom tábore. O čo išlo?
Plynové vozy boli autá pripomínajúce uzavreté sťahovacie náklaďáky, kde však boli výfukové plyny odvádzané dovnútra uzavretého priestoru, kde boli napchatí ľudia, ktorí sa behom cesty udusili. Židia v Bielorusku ich prezývali dušegubky, dedinčania im hovorili čierni havrani. Bol to proste jeden z nacistických nástrojov, ako čo najrýchlejšie a najlacnejšie zabiť čo najviac ľudí. Mimochodom, pôvodne sa mali tieto autá vyrábať v Čechách, potom nacisti od tohto plánu ustúpili.
Podarilo sa vám nájsť a hovoriť asi so sedemdesiatimi ľudmi z dvadsiatich krajín z piatich kontinentov. (Celkovo prežilo 270).
Ako sa vám otvorili?
Devädesiat percent ľudí z filmu o svojej vojnovej skúsenosti nikdy nehovorilo. Niekedy mi trvalo aj dva roky, kým sa nechali presvedčiť a hovorili so mnou. Alebo som sa napríklad musel zoznámiť so všetkými ich priateľmi a známymi, aby ma „doporučili“ a vôbec k sebe pustili. Často som zistil, že o minulosti svojich rodičov nič nevedeli ich vlastní deti, pretože im odmietali čokoľvek povedať. Takže sa to tie deti dozvedali odo mňa.
Čo vami najviac otriaslo?
Na to si vlastne ani príliš nepamätám, skôr si spomínam, ako ma ľudia, s ktorými som hovoril, fascinovali svojím neuveriteľným humorom, optimizmom, vôľou žiť. To je totiž to, o čom sú vlastne moje filmy. Nie sú to filmy o smrti, také by som asi nevedel natáčať, ale filmy o reakciách ľudí v tých najextrémnejších podmienkach, ako sa s nimi vyrovnávali, ako vtipkovali, aj keď to bol čierny humor, ako sa zamilovávali uprostred smrti.
Spomeniete si na konkrétny príbeh?
Jeden pán mi popisoval, ako do koncentráku so skupinou kamarátov pašoval zbrane, mali ich zakopané pod podlahou baráku. Ale tiež vykopali taký tunel pod drôtmi. Pýtal som sa ho, či to bolo kvôli úteku. Povedal mi, že nie, že utiecť nebolo kam. Ten tunel ale viedol do ženského tábora, aby tam v noci mohli prekĺznuť a spať s dievčatami. To mi príde krásne. Aj keď vyhliadky na život nie sú veľmi nádejné, človek sa snaží žiť do poslednej minúty.
Napriek tomu je zvláštne, že vo vašich filmoch, ako hovoríte, takmer nevidno slzy. Ako je to možné?
Slzy, ktoré tu uvidíte, sú spravidla slzy dojatia – napríklad nad tým, ako sa k nim niekto dobre zachoval. Po tých stovkách rozhovorov som si uvedomil, že plačú len ľudia, ktorí už svoj príbeh rozprávali. Keď svoj príbeh rozprávate prvý raz, je také ťažké rozbiť tú škrupinu 60-ročného mlčania, vteliť spomienky do slov, že na slzy nezostáva síl.
Na dokumentoch ste pracovali desať rokov. Ako sa vám podarilo získať sponzorov?
To bolo to najťažšie. Kdekoľvek som žiadal o nejaký grant, okamžite som dostal otázku: Akú filmovú školu ste vyštudoval? Priznal som, že žiadnu. Tak aký film ste už natočil? Žiadny. A čo teda chcete natočiť? Štyri celovečerné filmy o holokauste. Takých filmov je kopa a všetci so pod tým predstavia taký ten klasický dokument, ktorý je v televízii pomaly každý deň. Potom vám pravdaže všetci ukážu dvere. Takže z nadácií alebo z oficiálnych fondov som nezískal nič. Podpora prišla od jednotlivcov, ktorí sa pre tú vec zapálili a verili jej. Napríklad môj kamarát v Amerike obchádzal známych a vyberal od nich po dvadsať dolárov. Tie filmy však nezarobili žiadne peniaze a dodnes ich splácam.
Kto je Lukáš Přibyl (1973)
Študoval históriu, politológiu, medzinárodné vzťahy, blízkovýchodné štúdie, filozofiu a judaizmus. Je autorom štyroch dlhometrážnych dokumentov Zabudnuté transporty; za posledný diel o lágroch v Poľsku získal Českého leva za najlepší dokument roku 2009. V súčasnosti začína budovať Európsky inštitút odkazu šoa so sídlom v Terezíne a pracuje na komédii.