Je to zlé, no mám čo filmovať
Kultúrna osobnosť roka: Zuzana Piussi
„Ja som biznis roka,“ ironicky, ale s úsmevom zareagovala slovenská filmárka Zuzana Piussi, keď sme jej povedali, že sme si ju vybrali ako kultúrnu osobnosť roka. „Hoci moje filmy mali relatívny úspech, investovali sme do nich aj množstvo vlastných peňazí, ktoré sa už nikdy nevrátia,“ povedala pre HN. Okrem finančnej stránky, s ktorou sa pasuje už roky, sú jej filmy pretriasané aj na politickej, a dnes už aj súdnej pôde.
Za film do väzenia
Piussi môže byť prvou novinárkou, ktorá sa môže ocitnúť za použitie skrytej kamery vo väzení. Polícia totiž už niekoľko mesiacov prešetruje okolnosti vzniku jej dokumentu o slovenskom súdnictve Nemoc tretej moci. Sudkyňa Helena Kožíková, ktorá sa v ňom objavila, žaluje verejnoprávnu RTVS, kde bol dokument odvysielaný, a podala už aj trestné oznámenie na neznámu osobu. Piussi sa tak môže dostať do väzenia až na dva roky. „Príjemne ma prekvapila reakcia slovenskej verejnosti na celú kauzu a rozprúdenie diskusie o zlom stave slovenskej justície,“ vysvetľuje. Jedna z mnohých podpôr jej bola ukázaná aj v stredu večer na akcii s názvom Vianočný večer pre Zuzany. „Veľa ľudí cíti, že treba niečo urobiť, inak táto krajina upadne do stavu stáda, ktoré len bučí a poslúcha.“
Od Gorily ku gorilám
Ešte bola táto kauza čerstvá, keď jej tvorba dostala ďalší úder. Jej najnovší film Od Fica do Fica odmietli premietať v kinách. Prvý film, ktorý bolo z tohto dôvodu možné vidieť cez Piano, mal obrovský úspech a ohlasy. „Multiplexy určite pomohli šíreniu filmu cez internet. Ale je to stále núdzové riešenie. Kiná dnes uvádzajú len Jamesa Bonda alebo slovenské filmy, ktoré si platia prenájom prázdnych kinosál zo štátnych grantov. Pre nezávislú produkciu zostal len internet.“ Film sa venuje vo veľkej časti aj spisu Gorila, od zverejnenia ktorého ubehol už rok a nič sa nevyšetrilo. „Všetci sme od začiatku tušili, že kauza Gorila sa nikdy nevyšetrí a jediný, koho nakoniec obvinia, bude Tom Nicholson. V takom štáte žijeme. Je to naša vizitka.“ Sama je však zvedavá, ako to dopadne.
Dobrý rok
Celkovo však hodnotila rok ako dobrý, pretože sa jej podarilo dokončiť tri filmy. Tým ďalším by mohol byť sfilmovanie knihy jej sestry Život je krátky, ktorý by rada nakrútila. Od nového roka však veľa nečaká. „Určite prehlbovanie úpadku. Hegel však povedal, že ,sova Minervina vylieta za súmraku', takže pre mňa je to výborné obdobie, lebo mám o čom nakrúcať,“ uzavrela.
Chcem zničiť nádory, nie pacienta
Vedec roka: Jaromír Mikeš
Hoci ho to v mladosti ťahalo skôr k fyzike či chémii, nakoniec „zakotvil“ pri biológii. Reč je o Jaromírovi Mikešovi z Prírodovedeckej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, ktorý sa v marci stal Mladým výskumníkom roka 2011.
Zázračný ľubovník
Podstata jeho výskumu znie na prvé počutie komplikovane, no kľúčové sú najmä dve slová: fotodynamická terapia.
„Ide v podstate o to, zistiť, akým spôsobom reaguje rakovinová bunka na túto terapiu,“ vysvetľuje Mikeš. „Využíva kombináciu viacerých, samostatne netoxických zložiek, ktoré spája dohromady. Vtedy sa stanú toxickými a účinne ničia nádory.“
Veľkou výhodou je, že samy osebe sú tieto látky v podstate neškodné. Jaromír Mikeš sa zameriava práve na jednu z nich, hypericín. Ten sa prirodzene nachádza trebárs v ľubovníku bodkovanom, teda v rastline, ktorú na liečenie používali už naše prastaré mamy.
„Na rozdiel od chemoterapeutík môžu tieto látky kolovať v tele celé týždne bez toho, aby pacientovi ublížili. Ďalšou výhodou je, že vieme účinok zacieliť len na konkrétnu oblasť, teda nádor,“ prízvukuje. A kým v minulosti sa táto šetrná metóda používala len na povrchové typy nádorov, dnes sa vďaka katétrom a svetelným vláknam dokážu lekári dostať aj k vnútorným orgánom.
Chcem zmenu. Preto ostávam na Slovensku
Výskum mladého vedca je v našich zemepisných šírkach skôr raritou.
„V zahraničí sa fotodynamická terapia bežne používa, v niektorých štátoch aj viac ako dvadsať rokov. Na Slovensku je to zatiaľ len niekoľko prípadov, pretože je nákladná a poisťovne ju takmer nepreplácajú,“ vysvetľuje Mikeš.
A raritný je aj ďalší názor košického študenta biológie. Hoci mnohí mladí nadaní vedci zo Slovenska odchádzajú za lepšími podmienkami, Mikeš tvrdí, že ak všetci odídu, situácia sa nikam nepohne. Konkurovať špičkovým vedeckým tímom v zahraničí môžeme podľa neho len s vypätím všetkých síl. „Uvediem len dva príklady, ktoré situáciu ilustrujú. Kým na Slovensku vychádzajú investície do výskumu okolo 30 eur na osobu ročne, vo Švédsku je to približne 600 eur. A trebárs len jeden kampus Kalifornskej univerzity v americkom Davise má na 30 000 vedcov vyšší rozpočet ako je štátny rozpočet celého Slovenska,“ vyratúva. Práve investície do znalostnej ekonomiky sú podľa neho kľúčom k lepším podmienkam celej spoločnosti. „U nás si stále neuvedomujeme, že vyspelé krajiny neinvestujú viac do vedy preto, lebo je tam väčší blahobyt. Ale vyššiu životnú úroveň majú práve preto, že smerujú viac financií do oblasti výskumu,“ dodáva.
Na medailu som drela štrnásť rokov
Športovkyňa roka: Danka Barteková
Rok 2012 bol bez debaty rokom športu s vyvrcholením pod piatimi kruhmi v Londýne. Ak by sa hlasovalo o najúspešnejšiu slovenskú olympioničku, jednoznačnou voľbou by bola strelkyňa Danka Barteková. Hoci jej medaila nemala najcennejší odlesk, bronz v skeete mal pre ňu cenu zlata. Navyše sa blysla aj na diplomatickom poli. Ako vôbec prvú Slovensku v histórii ju totiž zvolili do Komisie športovcov Medzinárodného olympijského výboru (MOV). Navyše získala od svojich športových kolegov najviac hlasov zo všetkých kandidátov. Aj preto mohla byť pri bilancovaní viac ako spokojná. „Tento rok bol pre mňa dôkazom, že tvrdá práca sa oplatí. Olympijská medaila je sen každého športovca a ja som na ňu aj s trénerom Jurajom Sedlákom ,makala´ štrnásť rokov,“ tešila sa. Pritom atmosféru vrcholného športového sviatku okúsila už dvakrát predtým, na stupne víťazov to však nestačilo. „No rovnako dôležité pre mňa bolo aj to, že som celú sezónu dokazoval skvelú formu,“ prízvukuje a štatistika päť medailí zo siedmich pretekov hovorí sama za seba. „Veľmi ma potešilo aj zlato zo Svetového pohára, ktoré prišlo po Londýne, a ktoré potvrdilo, že definitívne patrím medzi svetovú špičku.“
Rio by mohlo byť zlaté
Najbližšie ambície na športovom poli sú jasné: získať miestenku na olympiádu v Riu a zlepšiť si zbierku o ďalší cenný kov. No ešte čosi. „Stále mi chýba zlato z majstrovstiev sveta,“ ťažká si 28-ročná reprezentantka, ktorá má zo seniorských a juniorských svetových šampionátov už päť medailí.
Ďalšou výzvou bude už spomínané pôsobenie v Komisii športovcov MOV. „Uvedomujem si zodpovednosť, ktorú so sebou takáto funkcia prináša. Zatiaľ čakám na zadelenie do niektorej z pracovných komisií, podľa neoficiálnych informácií by sa to mohlo rozhodnúť niekedy v polovici januára.“ Spomeňme, že jedna z nich bude napríklad hodnotiť krajiny uchádzajúce sa o olympijské hry v roku 2020. A koľko jej takéto povinnosti ukroja z času: „Toľko, koľko im dovolím,“ smeje sa, „v prvom rade som stále športovkyňa.“
Bojujem proti veku. V sedemnástich
Dieťa roka: Jaroslav Dodok
„Keby som sa dnes venoval rozdávaniu letákov, alebo by som skladal matičné dosky, asi by som sa cítil ako robot,“ smeje sa Jaroslav Dodok, keď sa ho pýtam, prečo sa v trinástich rokoch „chytil“ práve na inzerát spravodajského portálu Bystrica 24. Pravdou je, že sa jednoducho nudil. A novinárčina mu ponúkla možnosť objavovať. „Témy, ktoré si bežní ľudia často nevšimnú.“ Na rozbeh jeho žurnalistickej dráhy mala vplyv nielen kondícia, ktorá mu podľa vlastných slov povedala, že cyklista z neho nebude, ale aj šéfka spomínaného portálu: Nezľakla sa, keď jej cez telefón oznámil, že má len trinásť rokov. A satisfakcia za prejavenú odvahu na seba nenechala dlho čakať.
Chlapče, zavolaj rodičov
Jej najmladší novinársky zverenec odvtedy stihol spoluzaložil webový portál student24.sk, ktorému dnes šéfuje, či postaviť sa v Bratislave na pódium medzinárodnej rečníckej konferencie TedX popri ocenených vedcoch či ekonómoch. A presvedčiť celú sálu, že vek je len formalita a treba proti nemu bojovať. Aj keď máte šestnásť rokov. „Stalo sa mi, že som prišiel za riaditeľom nemenovanej školy, či mi dá sálu na projekt týkajúci sa novinárskych workshopov, a on ma odbil: Ak niečo chceš, zavolaj svojich rodičov. A to som bol organizátorom celého projektu,“ spomína na frustrujúce zážitky. Zmariť odhodlanie Jaroslava Dodoka je však ťažký oriešok. Uvážte: hneď prvý večer po svojom príchode z TedX-u si povedal, že túto konferenciu musí pritiahnuť aj do Banskej Bystrice. „A môžem vám prezradiť, že už v máji sa uvidíme na TEDx Banská Bystrica,“ hovorí s úsmevom. (Po Bratislave a Košiciach pôjde o slovenský TedX číslo tri.)
Najväčší sen? Zmeniť školstvo
A kde sa Jaroslav Dodok vidí, dajme tomu, o dvadsať rokov? „Idem si za tým, aby som vybudoval na Slovensku prestížne študentské médium. Chcem sa aj naďalej venovať mladým ľuďom a objavovať ich potenciál. Mojím najväčším snom je však zmeniť slovenské školstvo, či už z pozície novinára alebo aktivistu. A ktovie, možno budem o dvadsať rokov babysitter,“ smeje sa. Momentálne pracuje na dosiaľ najväčšom internetovom projekte, ktorý chcú spustiť na jar 2013. Nuž, sme zvedaví.