Náš prvý komunistický prezident Klement Gottwald. Snímka: colnect.com
Bol to sviatok, ktorý mal ambíciu prekonať aj Vianoce. Slováci a Česi ho povinne oslavovali takmer štyri dekády. A tento pondelok uplynie 65. výročie odo dňa, ktorý uzavrel udalosti vedúce k jeho zrodu. Víťazný február.
Na pravé poludnie sa v celom Československu rozozneli sirény a klaksóny električiek. Rozhlasové vysielanie sa na päť minút zastavilo, rovnaký čas štrajkovali aj telekomunikácie a doprava. Do ulíc vyšlo zhruba 2,5 milióna ľudí, ktorí žiadali novú vládu podľa komunistických predstáv.
Išlo o generálny štrajk zorganizovaný komunistami a zďaleka nie všetci sa ho zúčastnili dobrovoľne. „Na pracoviskách sa vytvorila atmosféra nátlaku, ktorá nútila k účasti. Tí, čo sa proti nemu otvorene postavili, boli prepustení zo zamestnania,“ hovorí pre HN historik Róbert Letz.
Deň nato sa vlády definitívne ujali komunisti. Jediným viditeľným odporom voči tomuto prevratu bol pražský pochod asi piatich tisícok vysokoškolákov. Smerovali na Pražský hrad, k prezidentovi Edvardovi Benešovi. Neprijal ich. Písal sa 25. február 1948, ktorý do dejín socialistického Československa vstúpil ako Víťazný február.
Zánik starého sveta
„Boli to dni zmätku a neistoty s otvoreným koncom a veľmi kusými informáciami o tom, čo sa vlastne deje. Veď sme nemali nič okrem rádia, noviny boli neaktuálne skôr, než vyšli,“ spomína na februárové udalosti Agneša Kalinová, spisovateľka a bývalá redaktorka rádia Slobodná Európa, v tom čase 24-ročné dievča, veriace v socialistické ideály.
Hrdinami dňa vtedy boli partizánski velitelia a najmä Július Fučík, komunista a novinár, ktorý sa postavil nacistom a zaplatil za to svojím životom. „Komunisti verili, že zbavujú spoločnosť všetkých negatívnych zjavov, že musia zničiť celý ,starý svet‘ a nastoliť nový, spravodlivý, a to aj za cenu násilia. Mysleli si, že vlastnia kľúč k poznaniu fungovania spoločnosti, ktorú treba ovládať a kontrolovať,“ vysvetľuje vtedajší revolučný étos časti spoločnosti Róbert Letz.
Prepadol mu aj politológ a filozof Miroslav Kusý, v tom čase sextán na gymnáziu. „Na škole to vrelo, viedli sa vášnivé debaty medzi katolíkmi, ľudákmi a komunistami, no bez akejkoľvek nevraživosti. Čo tento puč prinesie, sme vtedy absolútne netušili.“
Ani najväčším nadšencom komunizmu však už na samom počiatku neušli znepokojujúce signály. „V tom čase sa stratil otcov najbližší priateľ. Šepkalo sa, že ho odvliekla Štátna bezpečnosť,“ spomína na jeden z incidentov Miroslav Kusý. Práve ŠtB bola od obnovenia Československa v rukách komunistov a v rámci februárového prevratu zohrala kľúčovú úlohu.
Obilie od hladujúcich Ukrajincov
Prevrat však v skutočnosti mohol nastať už o tri roky skôr. Komunisti sa na prevzatie moci pripravovali už počas druhej svetovej vojny, garantom ich víťazstva bol Stalinov Sovietsky zväz, ktorý mal záujem o rozšírenie svojho vplyvu ďalej do strednej a západnej Európy. „Z taktických, najmä zahraničnopolitických dôvodov, sa to odložilo na neskôr. Komunistická strana mala mocenské pozície zabezpečené a nemusela o ne zvádzať nejaký tuhý zápas,“ objasňuje Róbert Letz.
Došlo však k nepredvídanej udalosti: kým parlamentné voľby v máji 1946 vyhrali v Česku komunisti, na Slovensku ich porazila Demokratická strana (DS).
A tak komunisti začali s agresívnou propagandou, zastrašovaním, úskokmi a tvrdými zásahmi polície. Obvineniami z protištátnej činnosti podkopávali DS a na jeseň 1947 v rámci takzvaného protištátneho sprisahania pozatýkali niekoľko stoviek ľudí, ako spomína historik Matej Medvecký.
Miroslav Kusý si však pamätá aj na iné politické gestá: „V čase povojnového nedostatku potravín nám ZSSR poslalo niekoľko vagónov obilia. Až neskôr vysvitlo, že to bolo na úkor hladujúcich Ukrajincov.“
Pridávam sa k väčšine
Sľubovaná „nová spoločnosť“ sa začala budovať okamžite po februárovom prevrate. Jej stavebnými kameňmi sa stala cenzúra, znárodňovanie, májové voľby s jednotnou kandidátkou, či takzvané previerky. Práve na ich príklade Agneša Kalinová opisuje atmosféru týchto dní. „Na zasadaní straníckeho výboru vo významnom podniku mali prítomní hlasovať o tom, kto z vedúcich pracovníkov je politicky spoľahlivý a koho majú ako nespoľahlivého prepustiť. A prvý, ktorý mal vyriecť svoj verdikt vyhlásil: ,Pridávam sa k väčšine‘. Nepoznám krajší, čírejší príklad oportunizmu a zbabelosti.“
Mnoho symbolov Víťazného februára síce v najbližších rokoch pochovali komunisti samotní (prvého československého prezidenta Klementa Gottwalda či „otca“ Stalina), samotný Február však úspešne prežíval desaťročia. Svedčí o tom aj úryvok zo stredoškolskej básne, ktorú v roku 1973 napísal nemenovaný člen SDKÚ.
„Čím rokov viac, čím starší som / tým viac sa zamýšľam./ Ako to, že môj domov / teplučký stále mám?! // Za to, že neviem, čo zrada, klam / že život, to je pre mňa dar / nie utrpenie, klamstvo, mar / vďaka ti, slávny Február.“
Februárový prevrat v kocke
Názov komunistického prevratu v Československu, ktorý sa uskutočnil medzi 17. a 25. februárom 1948.
Išlo o prechod od demokracie k totalite, pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku.
Strojcami plánu na prevzatie moci komunistami boli na Slovensku Viliam Široký a Gustáv Husák.
Kľúčovú úlohu pri prevrate zohrala Štátna bezpečnosť, ktorá vyvolávala rôzne kauzy a kompromitovala vybrané osobnosti.
Podľa historikov prevratu nebolo možné zabrániť, išlo o súčasť tzv. sovietizácie časti Európy.