Každú zmenu vnímala mimoriadne citlivo. Viac ako iné deti. Vstup do jaslí, sťahovanie... Aj toto je časť obrazu, ktorý o svojej dcére vytvára Margaréta Cervanová v autobiografickej knihe Prípad Ľudmily Cervanovej.
„Keď som Ľudku viedla prvý raz do jaslí, bola úplne pokojná. Odovzdala som ju sestričkám, ale keď som odchádzala, rozbehla sa za mnou so žalostným plačom a sestričky ju museli zadržať a odviesť medzi deti. Dúfala som, že si zvykne rovnako ako ostatní. Nejedna kolegyňa vracajúca sa zo služobnej cesty mi však rozprávala, že zbadala Ľudku, ako stojí v jasliach pri okne, díva sa na budovu veľkoobchodu a plače. Tak som sa rozhodla rozviazať pracovný pomer,“ ilustruje v knihe jej dnes už 80-ročná matka.
Malá Ľudmila na oslave narodenín. Snímka: archív nakladateľstva Epocha
Rodina Cervanovcov na prechádzke vo Zvolene, rok 1964. Snímka: archív nakladateľstva Epocha
Nomádka
Paradoxne, vo svojom krátkom živote sa Ľudmila so zmenami stretávala oveľa častejšie ako jej rovesníci. „Bola dcérou vojaka z povolania – plukovníka Cervana, ktorý pracoval ako letecký mechanik a odborný inštruktor na vojenských letiskách v bývalom Československu. Deti takýchto ľudí mali v podstate nomádsky život. Presúvali sa z jedného miesta na druhé, podľa požiadaviek armády,“ približuje Robert Kirchhoff, režisér dokumentárneho filmu Kauza Cervanová. „Svet, v tom čase rozdelený na Východ a Západ, bol miestom bojov o teritóriá, kolónie a vplyv. Školenia letcov v zahraničí, predovšetkým v arabských krajinách, vytvárali podhubie na to, čomu neskôr vraveli – ,pokrok, národnooslobodzovací boj´ alebo revolúcie,“ objasňuje.
Okrem viacerých slovenských miest (Martin, Zvolen, Košice, Piešťany) sa Ľudmila ako malá ocitla aj v Indonézii, kde bol plukovník Cervan odvedený v rámci jednej zo svojich misií.
Zelenooká introvertka
„Všetci ju poznali ako skromné, tiché, skôr nenápadné dievča s jasnými zelenými očami,“ opisuje Ľudmilu Robert Kirchhoff, ktorý pri práci na filme vyspovedal viacero jej blízkych.
Bola fyzicky príťažlivá, dôkazom čoho je viacero fotografií, ktoré obehli Slovensko či Česko, no podľa pamätníkov nebola vyzývavá. „Od starších mužov sa musím držať čo najďalej,“ zverila sa podľa knihy od Margaréty Cervanovej dva roky pred smrťou svojmu denníku.
Rada sa bavila s blízkymi ľuďmi, ale nevyhľadávala spoločnosť za každú cenu: bola skôr introvertka ako extrovertka. Jej vášňou bol tanec, ktorému sa venovala odmalička. „Z fyzickej stránky bola údajne silným a energickým dievčaťom,“ približuje Robert Kirchhoff.
Po základnej škole ju prijali na elitné košické gymnázium na Šrobárovej ulici. A hoci inklinovala i k archeológii, nastúpila na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Chcela sa stať detskou lekárkou. Margaréta Cervanová vo svojej knihe spomína na slová, ktorými Ľudmila objasnila svoje rozhodnutie. „Maminka, ja som sa rozhodla, že zostanem už len pri deťoch. Vieš, prečo ich toľko na svete umiera? Pretože nevedia hovoriť.“
Deviaty júl
Ľudmilina matka celkovo svoju dcéru opisuje ako vážne a zodpovedné dievča a na viacerých miestach svojej knihy vyberá citáty z jej denníka, ktoré naznačujú nejasné predtuchy. Napríklad Ľudmilin list pre svojho priateľa Richarda. „Každý okolo mňa sa učí a mne sa zdá, akoby som už mala všetko za sebou. Celé dopoludnie som si čítala Tvoje staré listy. Tie prvé boli také smutné, že som si až poplakala. Teraz ešte napíšem list domov, aby sa o mňa nebáli, a pôjdem spať. Veľmi sa na Teba teším, ale neviem, mám také tušenie, akoby sa niečo malo stať, neviem prečo. Dúfam, že nikam nejdeš a ani nepôjdeš. Posielam Ti veľa pusiniek. Ľuda.“ Tieto slová mala napísať v júni.
Ľudmila s priateľom Richardom Veselým na výlete v Bojniciach. Snímka: archív nakladateľstva Epocha
Pár dní nato, 9. júla 1976, bola naposledy videná pred internátom a na zastávke autobusu v bratislavskej Mlynskej doline. O päť dní našli jej mŕtve telo v zavlažovacom kanáli v Kráľovej pri Senci.
Verzie o tom, ako a koho pričinením zomrela, sa už viac ako tridsať rokov rozchádzajú. Existuje dokonca i teória, že Ľudmila stále žije, pracuje pre spravodajské služby a nemôže komunikovať so svetom.
Stopercentne isté je však jedno. Celý prípad nazývaný kauza Cervanová sa začína a končí práve ňou. Je jeho prvou obeťou. No, žiaľ, nie jedinou.
Pietne miesto s Ľudmilinou urnou v byte Cervanovcov. Snímka: archív nakladateľstva Epocha