Cestovanie vlakom je v posledných mesiacoch témou najrôznejších diskusií. S príchodom nových dopravcov sa vyostruje konkurencia, z ktorej by mal vyťažiť cestujúci. Je to naozaj tak? Rozhodli sme sa to vyskúšať a absolvovali sme malý vlakový trojboj.
Cesta prvá: do stovežatej „klasicky“
„Medzištátny lístok sa dá kúpiť najneskôr tri dni vopred,“ ševelí mi informátorka na druhej strane linky. Sedím práve za počítačom a snažím sa kúpiť si lístok na „écečko“ do Prahy a márne pátram po ikonke, ktorá ešte pred pár dňami na stránke Železničnej spoločnosti svietila. A sľubovala jednosmerný lístok za pätnásť eur. Mám smolu, deň pred odchodom vlaku nepochodím. Nezostáva mi nič iné, len ako obvykle zamieriť k okienku na stanici. Pani na druhej strane mi ponúka zvýhodnený spiatočný lístok, ten však nepotrebujem, takže platím 27,60 eura a čakám na vlak.
Bez meškania. Výnimočne?
Prekvapenie sa koná, keď prichádza načas. V Bratislave totiž tento spoj zvyčajne mešká asi pol hodinu. Pripisujem to skutočnosti, že je nedeľné ráno (je pravda, že zvyčajne do Prahy jazdievam v piatok poobede) a spokojne sa usádzam na miesto v prázdnom kupé. Plyšové sedačky by sa určite potešili vysávaču, ale inak je miesto vcelku čisté a kúri sa. Som bez miestenky, ale lístky v kupé sú rezervované až z Prahy či z Drážďan, takže si s ňou hlavu nelámem. „Fíha, my naozaj odchádzame načas,“ krúti hlavou mladá žena, ktorá si ku mne prisadla. Potvrdzuje tak skúsenosti, že tento spoj obyčajne mešká. Tereza Kropilová v Prahe pracuje už šiesty rok, vydala sa tam a na Slovensko jazdí zhruba raz za mesiac za rodičmi. „Zvyčajne chodievam v piatok z Prahy a naspäť v nedeľu večer. A veru, nepamätám si, že by sme štartovali načas,“ hovorí, keď sa dáme do reči. „Už som si na to zvykla, ale tuším začnem chodiť v nedeľu ráno,“ smeje sa. Iného dopravcu vraj zatiaľ ešte neskúšala. „Viete, teraz už jazdievam vlakom menej ako kedysi a vyberám si hlavne podľa času. A tieto chodia pomerne často.“
Kávu dostanete, na slnko zabudnite
Vďaka priaznivému dňu a voľným miestam si môžem natiahnuť nohy a trochu zdriemnuť. Budí ma asi po pol hodine sprievodca kvôli kontrole lístku. Zamierim teda do reštauračného vozňa po nejaké občerstvenie. Cestou míňam prvú triedu. Je takmer plná, ale okrem inej farby sedadiel a o niečo veľkorysejšieho priestoru na nohy veľký rozdiel na prvý pohľad nevidno. Vo vozni označenom symbolom WiFi skúšam asi desať minút chytiť sieť a pozrieť si e-maily. Bez úspechu.
Blízkosť reštauračného vozňa oznamuje vôňa niečoho vyprážaného. Interiér má svoje najlepšie časy už očividne za sebou, ale obrusy sú čisté, čo sa však nedá povedať o oknách. Veľké stekance (asi po daždi) vytváraju na sklách zvonku zvláštnu mozaiku blatových pásov, cez ktorú sa márne snaží predrať slnko. To všetko dekorované dokrkvanými závesmi. Na príjemný výhľad na Vysočinu za oknom pri rannom čaji tak môžem zabudnúť.
Bez karty. No s úsmevom
Hneď ako si sadnem, prináša usmievavý čašník jedálny lístok. S jemne maďarským prízvukom želá dobrý deň. Stránky vnútri sú v dolnej časti obliate kávou. Možno je teda dobrá, blysne mi hlavou. Na ceny s „vysokohorskou“ prirážkou som zvyknutá, no i tak mi raňajkové menu za 9,50 trošku vyrazí dych. Najmä ak jeho zloženie: syr, saláma, maslo, žemľa... nesľubuje práve gastronomické orgie. Zostávam teda pri čaji za dve eurá. Mladík od vedľajšieho stola to riskne s omeletou za 5,90. Nevyzerá zle, no propagačný mesiačik rajčiny a koliesko uhorky si kuchár mohol asi radšej odpustiť.
Personálu nemožno uprieť ochotu a príjemné vystupovanie. Keď však sused chce zaplatiť kartou, odpoveďou je len bezradné pokrčenie pliec. „Len v hotovosti, máme pokazený terminál. Chcete eurá, české koruny alebo forinty,“ ponúka čašník. A ešte malý výber z jedálneho lístka: zemiaková polievka s klobásovým čipsom - 2,90 eura, gulášová polievka (0,5 l) - 4,90, bolognské špagety - 7,90 či kuracie prsia s grilovanou zeleninou - 7,50.
Cestou späť skúšam ešte raz „rozchodiť“ WiFi, ale nedarí sa. Zvyšok cesty teda strávim s knihou.
Cesta druhá: na večeru v Poprade
Už pred „hlavním nádražím“ v Prahe lákajú pútače nápisom „na večeři v Košicích“ na linku, ktorú sa chystám vyskúšať ako druhú v poradí. LEO Express od decembra otvoril novú trasu, ktorú vystihuje aj druhá časť sloganu - teda na raňajky v Prahe. Vlak jazdí iba dva razy denne - pred polnocou vyráža z Košíc a o pol tretej poobede z Prahy. Ak sa vám teda tento odchod netrafí do programu, máte smolu.
Pred pár týždňami kolega absolvoval pri ceste z Prahy štátnym dopravcom malú tortúrku - keďže dobiehal na poslednú chvíľu, nestihol si kúpiť lístok. A priamo vo vlaku mu nevedeli predať lístok až na Slovensko, takže to musel riešiť troma rôznymi. Chcem preto podobnú situáciu vyskúšať na inom prepravcovi. Preventívne sa však idem spýtať na predajné miesto, či sa dá lístok kúpiť aj vo vlaku. S historkou o kolegovi, ktorý dorazí tesne pred odjazdom a nie je isté, či vlak vôbec stihne. „Samozrejme, dá sa. Je tam však príplatok 39 korún,“ vysvetľuje mladík za pultíkom. „No dám vám voucher, s ktorým si kúpite lístky vo vlaku bez príplatku. Príďte však o 14.10, lebo platí len tridsať minút,“ ponúka.
Za úsmev mínus 20 percent
S dvoma vouchrami mierim o pol hodinu neskôr na nástupište, aby som „naskočila na poslednú chvíľu“. Vlak v čierno-zlatej kombinácii vyzerá elegantne, prekvapí ma však, aký je krátky. Okrem rušňa len štyri vozne. Vhupnem hneď do prvého a u slečny v zeleno-čiernom úbore si skúšam kúpiť lístok. Po krátkom zisťovaní voľných miest v prenosnom termináli ma usádza v triede Economy neďaleko od dverí. Cena: 719 českých korún, teda v prepočte 26 eur. Zaplatiť sa dá aj kartou, no radšej míňam pripravené české peniaze. Keby som lístok kúpila cez internet, ušetrím 60 korún (teda približne 2,20 eura), ako člen s:)mile Clubu ešte 84 navyše (teda celkom 144 korún, čo je zhruba 5,20 eura) - v poslednom prípade je jedinou podmienkou bezplatná registrácia.
Na polievku zabudnite
Usádzam sa do plyšovej sedačky v „štvorke“ s rozkladacími stolíkmi uprostred oproti tmavovláske so slúchadlami na ušiach. Miesta sú trochu stiesnené, našťastie sme po celú cestu samy dve, takže si počas vyše šiestich hodín môžem natiahnuť nohy. Ak by bolo plno, asi by som dosť trpela.
Pohýname sa načas a členom spomínaného „klubu“ pristane v priebehu niekoľkých minút na stole malá plechovka kofoly zdarma. O chvíľu však už stevardka obchádza vozeň a prijíma objednavky na občerstvenie. Otváram palubný lístok a ceny ma prekvapia - trišvrtelitrová minerálka za sedemdesiat centov, za rovnakú cenu čaj a káva. Začína sa to príjemne. Trošku väčší problém nastáva, keď ma po troch hodinách prepadne hlad. V rámci Economy triedy si totiž nemôžem objednať teplé jedlo, čo ma neteší, lebo som si robila chuť na polievku. No kuracie burito a čerstvý čučoriedkový mafin (a bez „éčok“) dohromady za niečo vyše troch eur ma celkom slušne odškodnia.
Na raňajky v Prahe a večeru v Košiciach láka LEO Express už na stanici. Vlaky jazdia len dvakrát denne. Vagóny ponúkajú tri triedy, na obrázku vpravo je pohľad do tej najnižšej – Economy.
Cesta je dosť dlhá, a tak sa vyberám na malú prechádzku vlakom. V triede Business vo vedľajšom vagóne v pohodlne vyzerajúcich kožených kreslách podriemkáva pestrá skupina ľudí - od očividných študentov s typickými batohmi, cez niekoľko „kravaťákov“ až po starší manželský pár. Na pulte ďalej si vyberám z kôpky českých denníkov niečo na čítanie. A nesmelo nakuknem do menšej „miestnosti“, kde je šesť miest vyhradených triede Premium. Dvom pasažierom do reči príliš nie je a pomerne dôrazne ma posielajú preč. No pán v strednom veku sa podujme na chvíľu so mnou vyjsť von. „Tak čo by ste rada vedieť, slečinka,“ pýta sa pobavene. „Meno vám nepoviem, poznám vás, novinárov,“ smeje sa. Po tom, čo krátko preberáme politickú situáciu v Česku a na Slovensku, naveľa prezradí, že pracuje ako vyšší úradník na jednom z českých ministerstiev. „Chodievam na pravidelné rokovania do Košíc a tento vlak prišiel ako na zavolanie. Jazdieval som aj autom, ale bolo to utrpenie. Tu mám všetko v cene - donesú mi jedlo aj pitie, môžem si pospať alebo pracovať. Len ten internet ešte veľmi nefunguje,“ zahlási a zmizne naspäť v kupé.
Jedlo dobré, WiFi mizerná
A práve WiFi pripojenie, ktorým sa dopravca hrdí v letákoch, bolo aj pre mňa najväčším sklamaním. Chvíľu fungovalo bez problémov, no potom sa to začalo - minúta surfovania a päť minút čakania A tak stále dookola. Po takmer hodine v tomto režime to vzdá asi každý. Čo však kvitujem, sú informačné obrazovky v každom vagóne. Okrem nasledujúcej zastávky či času príjazdu sa na nej striedali ďalšie informácie. Napríklad prehľad aktuálnych správ. Alebo krátky text o cennej prírodnej lokalite alebo zaujímavostiach miest a obcí, cez ktoré vlak práve prechádza.
Čo poteší najmä rodiny s malým dieťaťom je, že tento vlak je nízkopodlažný a vojde sa doň pomerne pohodlne kočík. Alebo napríklad aj invalidný vozík, pre ktorý sú v triede Economy vyhradené miesta.
Cesta tretia: návrat v koži
Na tretí deň to pri RegioJete opäť skúšam cez internet. Keďže lístok kupujem asi tri hodiny pred odjazdom, najlacnejšie deväťeurové miesta sú už obsadené. Po virtuálnej 3D prehliadke vagónu Relax si tak vyberám samostatné miesto pri dverách. Na potvrdenie lístka dokonca nemusím ani nič tlačiť- stačí vedieť jeho číslo. Prvotné nadšenie trochu schladí priamo na stanici ohlásené desaťminútové meškanie. Našťastie, zostáva len pri ňom.
Hneď ako sa schúlim do pohodlného koženého kresla, mi stevardka podáva malú minerálku (tú dostávajú všetci novopríchodzí). A kým za oknom ubieha idylicky zasnežená panoráma Liptova, pri pohľade do jedálneho a nápojového lístka mi opäť klesá sánka. Ceny sú takmer dampingové - veľká minerálka za 50 centov, pollitrová kofola 60. Obložený croissant 80 centov, šaláty od dvoch eur, 12-kusový sushi set za 3,20, hovädzie líčka na červenom víne za 5,20 a dezerty od 80 centov. Či sú dlhodobo udržateľné, o tom sa dá diskutovať. V každom prípade majú cestujúci zatiaľ v tomto smere zlaté časy. Nečudo, že stevardky sa mihajú ako strely. Okrem teplých jedál vám totiž všetko donesú priamo pod nos.
„Je mi ľúto, cestovinový šalát už nemáme, ale ak by ste chceli Ceasar alebo so sušenými rajčinami,“ ponúka alternatívy stevardka pánovi kúsok odo mňa. Zdá sa, že zásoby nie sú neobmedzené. No ku mne sa všetky „pochutiny“ dostávajú bez problémov. Čo však došlo, sú noviny. „Žiaľ, málo nám ich nabalili a už som všetky dnes rozdala,“ vysvetľuje, keď si pýtam naše HN.
RegioJet nás prekvapil až dampingovými cenami občerstvenia.
Pre rodičov, deti... a ostatných cestujúcich
Ešte niekoľko slov k samotným vagónom. Nie sú síce nové, ale modernizáciu na nich poznať a v širokých kožených sedadlách by som si pokojne trúfla aj na dlhšiu cestu. Až mi je ľúto, že tá dnešná trvá „len“ necelé štyri hodiny. Ani kupé triedy Štandard nevyzerá zle, aj keď pri plnej obsadenosti je vraj stiesnené a chýba viac miesta na nohy. Apoň tak sa zhoduje dvojica študentov, ktorí už majú niekoľko ciest za sebou. Prvýkrát vo vlaku vidím detský kútik - teda kupé so sedadlami pre rodičov, taburetkami pre deti, hračkami či televíziou s detskými reláciami. To tunajšie momentálne praská vo švíkoch. „Prvýkrát sme ho vyskúšali medzi sviatkami, keď sme cestovali za starými rodičmi do Mikuláša a vlak bol plný,“ hovorí Jarmila Salajová, zatiaľ čo jej dvaapolročný syn Michal „likviduje“ plyšového zajaca. „Je to veľmi fajn. Síce som vždy ohučaná, ale malý nemrnčí a nemusím s ním behať po celom vlaku. A tiež čeliť pohľadom iných cestujúcich, ktoré hovoria - odpracte si to decko niekam,“ smeje sa.
Online vlak
Presúvam sa ďalej okolo takzvaného tichého kupé, no reštauračný vozeň plný, tak sa vraciam späť na svoje miesto. Keďže noviny „došli“, otváram notebook a skúšam sa dostať aspoň k tým elektronickým. Aj RegioJet sa totiž kasá internetom zadarmo. A zdá sa, že právom. Aspoň počas tej hodiny a pol, čo som bola pripojená, až na jeden drobný výpadok, fungoval bezchybne.
Do Bratislavy nakoniec dorazíme s pätnásťminútovým meškaním. Napriek tomu mám pocit, že môj malý vlakový maratón mal, čo sa kvality týka, stúpajúcu tendenciu.