Pamätáte si, aké to bolo, keď ste prvýkrát dostali na ruky novorodeniatko? Je voňavé a záhadné, strašne cenné a krehké. Nešikovne ho držíte, zdráhate sa priblížiť, bojíte sa, aby vám nepadlo, aby ste mu neublížili. Taký ostych som sa cítil, keď som prvýkrát čítal evanjelium.
Evanjelium je pre mňa výzvou k vášnivejšiemu, menej automatickému životu. Je antibiotikom proti ľahostajnosti. Lebo času je málo a nikdy neviete, kedy vám zhasnú.
Pán Ježiš si veľmi cení čisté srdce. Mám tajné podozrenie, že v Jeho očiach nie je podstatné, či ste gay alebo hetero, smetiar alebo biskup. Je Mu jedno, čo ste za mladi popáchali, či chodíte do kostola a či v práci rozdávate príkazy, alebo iba vypĺňate excelovské tabuľky. Na čistote srdca Mu ale záleží. Ak stretol pokrytcov, podľa svedectva Nového Zákona im dosť nevyberane nadával do zmijí, šeliem a obielených hrobov. Dnes by možno použil ešte tvrdší slovník.
Evanjelium je tiež výzvou k tomu, aby sme prekonali strach. Aby sme sa dotkli svojich rán a rán svojich blízkych a pokúsili sa ich liečiť. Pán Ježiš večeriaval s ľahkými devami a pil víno so stroskotancami. Uzdravoval bezdomovcov. Boli Mu príliš cenní na to, aby ich len tak obišiel. V Jeho očiach nikto nie je „out“, nikto nie je odpísaný.
Evanjelium je čistá, trikrát destilovaná nádej, že svet má vnútro, a že tým vnútrom je láska.
Ján Markoš, riaditeľ Sokratovho inštitútu, šachový veľmajster a tréner, učiteľ etiky a náboženstva na Gymnáziu C.S.Lewisa v Bratislave