„Kochame“ pápeža Jána Pavla II. Všetci

Bolo leto roku 1978, keď sa novým pápežom stal Ján Pavol I. a na konkláve sa zúčastnil aj mladý poľský kardinál Karol Wojtyla. Pokojne sa mohlo stať, že sám sa už ďalšieho konkláve ani nedožije, ubehlo však len niekoľko dní a v Ríme sa konalo ďalšie. Keďže sa však kardináli nevedeli dohodnúť, vybrali Karola Wojtyłu ako kompromisného kandidáta. A nakoniec aj 16. októbra zvolili za pápeža – Jána Pavla II. Dnes po 35 rokoch nie je v jeho rodných Wadowiciach nikto, kto by na túto udalosť zabudol. „Tu, na tomto mieste, sa to všetko začalo,“ povedal Svätý Otec v roku 1999 na svojej poslednej a zároveň najdojímavejšej návšteve v rodných Wadowiciach. A stále je to tak...





Po chodníku Svätého Otca
Prvý netaliansky pápež za takmer polstoročie tak dal najavo, ako si cení svoje rodisko. A i keď, paradoxne, dlhé roky po jeho vymenovaní trvalo, kým sa začalo mesto spamätávať z komunistických čias, dnes je aspoň malý pokrok vidno. Wadowice boli vždy nábožné a v zásade skromné mesto. Pri vstupe doň vás neohúri takmer nič, ošarpané a neudržiavané domy či budovy sú vo väčšine miest. Až kým sa nedostaneme k renovovanému námestiu, dnes pomenovanom práve po ňom. Tam sa už napojíme na tzv. chodník Karola Wojtyłu, ktorý nás vedie presnými krokmi od jeho detstva až po odchod do Krakova na vysokoškolské štúdiá. Z rodného domu, kde býval ku koncu mladý Lolek už len s otcom v skromnom malom byte, je to len na skok do baziliky. Takže už od detstva tam chodieval a modlil sa. „A tiež blízko to mal aj do školy, kde je teraz miestny úrad. Bol poctivým žiakom s veľkou vierou,“ vysvetľuje nám hovorca primátorky mesta Stanisław Kotarba.





Na výstave, ktorá sa z rekonštruovaného domu presunula na istý čas do Katolíckeho domu, je vidno, že hrával divadlo, lyžoval či chodil na kajakárske zájazdy. A lyže či veslá sú tam dodnes zachované. „Keď k nám prídu turisti, sú nadšení z toho, že môžu obdivovať veci tak blízke Svätému Otcovi,“ rozpráva nám rehoľníčka, ktorá výstavu „stráži“. Je utorok, takže vstup máme zdarma, ale ani iné dni nejde ľuďom v meste o to, aby zarobili. Väčšina pamiatok je zdarma.




Mesto zaspalo dobu
Malé mesto si žije počas týždňa vlastným životom. Námestie ani okolité uličky nie sú plné, práve naopak, ale mesto má svoj zvláštny ruch. Staršie ženy chodia do kostola, mladí posedávajú na lavičkách. „Ani sa nemusíte nikoho pýtať, v našom meste si pamätajú na pápeža všetci, a tento týždeň má aj výročie. Bol to dobrý človek, ktorý mal rád každého,“ rozpráva päťdesiatročný Jozef a teší sa prítomnosti slovenských novinárov. S nejakou inou informáciou nepochodíme ani pri iných ľuďoch. „Všetci ho však vždy nemali radi rovnako,“ povedal nám mladý menovec Karol, ktorého kvôli výročiu prišli navštíviť talianski priatelia, „nebál sa kritizovať, a to najmä počas komunizmu, nemali všetci radi.“ Každý kút námestia upozorňuje na miesta s ním späté.
„Čakáme na kremowki!“, vyruší nás hluk dvoch školských zájazdov, ktorých účastníci stoja pri cukrárni, kam chodil na krémeše aj mladý Karol Wojtyla. Škoda len, že dnes takmer celú časť budovy zabrala banka a jej steny sú poznačené grafiti. Aj keď ostatné cukrárne sú prázdne, tri poľské babky majú najviac roboty práve tu. „Sem chodil aj pápež,“ vedia deti.



To už sa však blíži pomaly piata hodina, a tak väčšina obchodov sa zatvára. V malom meste však nenájdete žiadne známe značky. „Je tu niekoľko stoviek rodinných firiem. Najviac sa darí obuvníctvu, nábytkárstvu a reštauráciám. Aj naša rodina má jednu,“ spomína ešte Kotarba. A preto sa mesto s veľmi nízkou nezamestnanosťou nikam neponáhľa. Pápež im urobil dobrú službu, ale dnes akoby zaspalo dobu, nič sa veľmi nemení, všetko je tu ich vlastné. Spolu s prichádzajúcim večerom na mesto padajú sadze z kúrenia dreveným uhlím. To Ján Pavol II. žehná kadidlom svojmu mestu...

Snímky: HN/Peter Mayer