Sigmund Freud - zakladateľ psychoanalýzy a "objaviteľ" nevedomia. Snímka: juanosborne.com
Odvalil kameň. A spod neho začali vyliezať chrobáky. Týmito slovami opisuje revolučný čin Sigmunda Freuda psychológ a psychoterapeut Ľudovít Beleš. Kameňom bolo dovtedajšie presvedčenie, že ľudská duša je totožná s vedomým ja. A chrobákmi zas vytesnené krivdy a potlačené túžby, ktoré ako neviditeľní bábkoherci ťahajú za nitky našich zdanlivo racionálnych pohnútok.
„Jednoducho povedané, dokázal existenciu konkrétnych nevedomých impulzov, ktoré zásadným spôsobom ovplyvňujú všetko, čo človek robí,“ objasňuje expert na Freuda Jiří Adamec.
A meštiaci z prelomu 19. a 20. storočia ho za tento objav takmer ukameňovali. Zvlášť po tom, čo namieril svoje vedecké reflektory na ich prudérne naškrobené spodničky a bezostyšne vyhlásil, že hybná páka nášho duševného života má korene priamo pod nimi. A obrátil svoju bádateľskú pozornosť na to, o čom sa v tom čase kŕčovito mlčalo aj v tej najosvietenejšej elite spoločnosti: ľudskú sexualitu. Presnejšie povedané, na potlačené sexuálne túžby, skryto „šarapatiace“ v našom nevedomí. Teda v dovtedy neobjavenom zákutí našej mysle, kde sa najneskôr od narodenia ukladajú všetky naše spomienky, zážitky... a traumy.
Vedec posadnutý sexom
„Traduje sa, že Freud sa so svojou manželkou pohádal jediný raz – pri zaváraní húb. Jeden z nich tvrdil, že majú ísť do fľašky spolu s nožičkou, druhý, že bez.“ Aj takúto príhodu vyťahuje Jiří Adamec pri snahe ilustrovať, akým človekom tento viedenský neurológ a psychológ židovského pôvodu vlastne bol.
Rovnako sa hovorí, že svojej žene, na manželstvo s ktorou čakal niekoľko rokov (počas ktorých sa podľa priania budúcich svokrovcov snažil finančne zabezpečiť), bol celoživotne verný.
Ak teda (podvedome) očakávate čudáka, nebodaj skryto posadnutého sexom, hlboko sa mýlite. Experti sa zhodujú, že Freud bol láskavý, spravodlivý, humanisticky založený muž, ktorý nepestoval voči ľuďom žiadnu povýšenosť. „Bol veľmi vzácnou a v istom zmysle aj nešťastnou osobnosťou – v tom, že dlhodobo narážal na kritiku a odmietanie. To, že dokázal vydržať na svojej pozícii, svedčí o tom, že musel byť veľmi vytrvalý a presvedčený o význame toho, čo hľadal,“ tvrdí Michael Šebek, psychológ a psychoanalytik.
A čo ho vlastne ako vedca na našej sexualite toľko priťahovalo? Prečo veril, že v nej nájde nejaký zásadný kľúč k duši človeka? Odpoveď je jednoduchá. Vycítil, že pokiaľ jeho súčasníci niečo – teda sexualitu – natoľko urputne ukrývajú, svedčia tým vlastne o jej obrovskom význame. „Freud chápal svoj odvážny ponor do matérie, ktorá iným páchla, ako odvážnu výpravu do hlbín, ktorá skrýva kus pravdy o človeku, bez ktorej všetky výpovede, dívajúce sa len na svetlý a lesklý povrch života, sa môžu stať nebezpečnou frázou,“ píše o ňom kňaz a teológ Tomáš Halík. A počas tejto výpravy načrtol i základnú mapu, ako sa v priestore nevedomia pohybovať. Dal jej meno psychoanalýza.
Sigmund Freud čelil kritikom do konca svojho života. Snímka: archív
Pomoc vojnovým neurotikom
„Podľa mňa urobil pre dušu to isté, čo Einstein pre fyziku. Aj z tohto dôvodu mám jeho portrét pod sklom svojho pracovného stola dodnes. Každý, kto jeho dielo chytí rúk, musí byť fascinovaný príbehmi, ktoré sa takmer vždy začínajú oslovením – ,Vážení páni a dámy´,“ s úsmevom komentuje Ľudovít Beleš.
Freudovým „laboratóriom“ bola totiž jeho lekárska ambulancia a poľom, na ktorom bádal, zas príbehy jeho klientov. Práve jeho psychoterapeutická prax, v ktorej bol, mimochodom, takisto priekopníkom, ho nasmerovala na tie najpodstatnejšie vedecké zistenia – aj čo sa týka sexuality – a ich dôsledné rozvíjanie mu zas pomáhalo pri zdokonaľovaní jeho psychoanalýzy.
Dalo by sa teda povedať, že Freud bádal a liečil zároveň. „Jeho revolúcia spočívala i v tom, že problémy, ktoré boli predtým považované výlučne za organické, teda týkajúce sa nervov či mozgu, dokázal liečiť prostredníctvom psychologickej metódy,“ približuje Šebek. Pokiaľ chcete paralelu k súčasnosti, so svojou psychoanalýzou spôsobil podobný rozruch, aký by spôsobil onkológ, ktorý by začal rakovinu liečiť bez medikamentov. A dosahoval by nespochybniteľné úspechy. Freudova psychoanalýza, založená práve na odhaľovaní skrytých konfliktov a tráum v nevedomí, sa mimoriadne osvedčila najmä pri liečbe neuróz. Okrem iného aj tých, ktoré so sebou priniesla prvá svetová vojna.
Musel robiť diabla
Sigmund Freud si napokon zažil aj nástup tej druhej. A ťažko nadobudnutý rešpekt sveta mu nečakane pošliapali nacisti, ktorí jeho psychológiu opätovne označili za zvrhlú. Nariadili dokonca pálenie jeho spisov. „Aké robíme pokroky! V stredoveku by ma boli upálili, dnes sa uspokoja s tým, že pália moje knihy,“ podotkol vtedy Freud.
V tom čase bol už ťažko chorý, pre rakovinu mu amputovali hornú čeľusť a takmer nemohol rozprávať. Aj v takomto stave však naďalej liečil pacientov a venoval sa vede. Napriek silným bolestiam totiž odmietol utišujúce lieky, aby si uchoval jasnú myseľ. Keď už bolo nacistické nebezpečenstvo naozaj priveľké, rodine sa ho podarilo prehovoriť, aby emigroval do Veľkej Británie. Bolesti sa naďalej stupňovali, až dosiahli bod, keď 83-ročný Sigmund Freud skutočne požiadal svojho ošetrujúceho lekára o utišujúce lieky. A vypýtal si smrteľnú dávku. Zo sveta odišiel muž, ktorý svoje celoživotné úsilie a masívne nepochopenie komentoval slovami: „Čo neviete, že som musel hrať diabla, aby z toho druhí mohli stavať krásne katedrály?“ A je pravda, že vďaka Freudovi je dnešný svet predsa len o čosi zdravší.
Život Sigmunda Freuda v kocke
Narodil sa 6. mája 1856 v českom Příbore v nemecky hovoriacej židovskej rodine.
Ešte v detstve sa s rodinou presťahoval do Viedne, kde sa vypracoval na neurológa, psychológa a zakladateľa psychoanalýzy.
Okrem prvej psychoterapeutickej metódy na svete rozvinul aj rozsiahly teoretický systém, ktorý opisoval človeka z psychologického, filozofického i antropologického hľadiska.
Pozornosť venoval aj kultúre a náboženstvu.
K jeho silným inšpiračným zdrojom patril okrem iného aj Charles Darwin.
Na jeho sklon k opozícii mal zas údajne vplyv antisemitizmus, s ktorým sa stretol na univerzite vo Viedni.
Spočiatku sa venoval neurologickému bádaniu, neskôr napísal monografiu o kokaíne, ktorého nebezpečenstvo nebolo dovtedy známe.
V roku 1886 si vo Viedni otvoril súkromnú prax, kde sa venoval liečbe neurózy a hystérie. Na začiatku skúšal kontroverznú hypnózu, cez ktorú sa prepracoval k vlastnej psychoanalýze.
Začiatkom 20. storočia vytvoril psychoanalytické hnutie, z ktorého sa časom odčlenili významní psychológovia C. G. Jung a A. Adler.
Podnetom na uznanie psychoanalýzy bola prvá svetová vojna. Traumy z nej plynúce totiž Freudova metóda úspešne liečila.
Na sklonku života emigroval pre vzmáhajúci sa nacizmus do Londýna, kde 23. septembra 1939 zomrel.