Radoslav Procházka:
Otec a právnik. Tak vystupuje najmladší
Mladý prezident? Prečo nie?! S týmto sloganom ako jeden z prvých kandidátov vyšiel do slovenských ulíc Radoslav Procházka, v čase, keď si ľudia ešte ani neuvedomovali, že budeme potrebovať nového prezidenta a s mladou vizážou vyšiel v ústrety aj diskusiám o svojom veku. Veď nebol by prvým. Že na prezidentovanie netreba len šediny ukázali už aj Theodore Roosevelt či John F. Kennedy. A hoci podľa kritikov Slovensko ešte na takého prezidenta nedorástlo, Procházka dnes tvrdí, že dôležitá je kombinácia skúseností a neskazenosti dvadsaťročným výskytom v politike.
A to mu neuprie nik. „Vážim si na ňom ten pocit zodpovednosti za svoje okolie, za to, kde a ako žijeme. Ale zostal v ňom aj kus dieťaťa, ktoré sa veľmi teší, keď vyhrá v pexese aj keď vyhrá syn. Pre mňa je hlavne starostlivým otcom, ktorý sa s radosťou a nasadením vie pohrať s deťmi,“ potvrdzuje manželka Katarína Procházková. Aj ona môže za to, že rodinu má dnes na najvyššom stupienku. A tiež ich spojila profesia, ktorá je pre neho veľmi dôležitá.
Zanietený právnik
Právo vyštudoval v Bratislave na Univerzite Komenského, ale potom sa vrhol aj na postgraduálne a doktorandské štúdium na Yale Law School. Dnes je členom Advokátskej komory štátu New York a vďaka zahraničným skúsenostiam hovorí plynule anglicky, trocha francúzsky a pasívne ovláda ruštinu a nemčinu. „Bolo veľa príležitosti odísť zo Slovenska do zahraničia, mať vyššie príjmy, dosiahnuť vyššiu životnú úroveň a vždy sa rozhodol zostať,“ dodáva Procházková.
Keď sa vrátil z Ameriky, bol poradcom nášho Ústavného súdu, zastupoval tiež Slovensko pred Súdnym dvorom EÚ, kde skončil, keď sa ministrom spravodlivosti stal Štefan Harabin. Odvtedy má súkromnú prax a venuje sa prípadom konkrétnych ľudí. „Je to o pocite zodpovednosti. Raz sme boli so psami na prechádzke a stretli sme takého malého túlavého psíka a on sa ho asi hodinu snažil odchytiť, prehováral ho. Nanešťastie bol pomerne agresívny a nepodarilo sa mu to. Dlho mal však pocit, že mohol urobiť viac,“ spomína manželka.
Svoje znalosti však odovzdáva aj ďalej, pretože vyučuje aj na katedre Teórie a dejín štátu a práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. „Ako kolega je ojedinele sčítaný, vzdelaný, jazykovo nadaný, rozhľadený nielen vo svojom odbore. Čítať jeho odbornú spisbu je pôžitok, lebo jeho cesta je originálna,“ hodnotí kolegyňa z katedry Martina Gajdošová. „Na svoj vek je veľmi mladým docentom, na naše pomery veľmi šikovný. Odkedy čítam jeho články v Justičnej revue, jeho názory pokladám za zaujímavé,“ hodnotí právnik Ján Drgonec.
Keď však príde Procházka domov, venuje sa záhrade, stromom a sadne si aj na traktor. Nemá ružové okuliare, ale rád si pozrie Ružové sny od Dušana Hanáka a počúva Nicka Cavea. Keď sa momentálne nevenuje vínu či futbalu.
Čistý do politiky
K politike mal blízko už v minulosti, v revolučnom roku 1989 sa stal historicky prvým členom predsedníctva Mladej Európskej ľudovej strany z krajín strednej a východnej Európy. V aktívnej politike je však len krátko. „Rada Procházku považujem za jedného z najtalentovanejších ústavných právnikov na Slovensku. Práve preto som ho pred voľbami v roku 2010 dotiahol do politiky. Svoj odborný kredit potvrdil aj v Národnej rade SR,“ potvrdzuje dnes Daniel Lipšic. Z KDH sa rozhodol odísť a založil si vlastné združenie. „S Radom Procházkom sa poznáme viac ako 20 rokov. Rozhodne nie je ostýchavý, a to nielen z hľadiska svojich politických ambícií, ale – ako som zistila pri našej spoločnej kampani „Lipšic v obývačke“ v roku 2010, ani pri ponúkaní sa pohostením. Sám vtipkoval o tom, že takmer na všetkých fotkách niečo konzumoval. Skrátka, žije naplno, a zdá sa, že si to užíva,“ uzatvára bývalá kolegyňa Lucia Žitňanská.
Milan Kňažko:
Má v sebe žraloka aj zmysel pre humor
„O mne viete všetko,“ tvrdí aktuálne Milan Kňažko. Určite je jeden z tých, ktorí vystupujú nielen v politike, ale aj na divadelných doskách, filmovom plátne či v televízii, už takmer polstoročie. Aj keď mnohí ho videli „na Hrade“ už dávno, jeho rozhodnutie mohlo prekvapiť. „Znova ide o veľa,“ dodáva k tomu jeden z najstarších prezidentských kandidátov. V prípade Kňažka však išlo o veľa od začiatku.
Nemal ešte ani päť rokov, keď komunisti zavreli jeho otca. Pomaly sa však, cez amatérske divadelné súbory, dostával k hraniu, v roku 1968 doštudoval herectvo. Neskôr priznal, že práve udalosti v tomto roku boli pre neho najponižujúcejším zážitkom v živote. Aj následný odchod do Francúzska, návrat domov, pôsobenie hneď v niekoľkých divadlách a odvaha ako prvý vrátiť titul Zaslúžilý umelec pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu ho predurčili byť silnou osobnosťou. „Milan v jednom rozhovore na otázku, čo si na mne váži, odpovedal, že nepodlieham panike v kritických situáciách. Áno, asi je to tak, ale dôvodom je, že nemám prečo, lebo vždy, keď je problém, tak v pokoji počkám, ako to vyrieši,“ hodnotí jeho manželka Eugénia Kňažková. A túto vlastnosť si na ňom cení aj Emília Vášaryová, ktorá s ním mnoho rokov hráva. „Hocičo sa nám mohlo stať, nikdy som sa s ním nebála,“ dodáva.
Revolučné obety
Netrvalo dlho, a Kňažko sa dočkal svojho najkrajšieho zážitku v živote. Prišiel november 1989, nikto nevedel, ako to dopadne. „Bol hybnou osobnosťou, záležalo to na ňom, nesklamal,“ dopĺňa Vášáryová. Vtedy vstúpil do „politiky“ a stal sa symbolom premeny.
V tom čase sa v Bratislave hralo predstavenie Ľubomíra Feldeka Skúška. „Vtedy sa zdalo, že pesimistické proroctvo mojej hry sa nenaplní. Veď do toho istého bufetu, do ktorého odchádzal na konci mojej hry, nám ten istý Milan Kňažko navrhol ísť aj 20. novembra. V tom bufete si hnutie, na čelo ktorého sme sa postavili, dalo v ten deň meno – Verejnosť proti násiliu. A Milan Kňažko vyšiel potom z bufetu na tribúnu v čiernej pletenej čiapke, ktorá patrila ku kostýmu môjho Alcesta,“ spomína dnes Ľubomír Feldek. Čo však osud chcel, Kňažko sa stal poradcom prezidenta Václava Havla a keď museli potom odložiť predstavenie raz, druhý raz, tretí raz, radšej ho už potom stiahli úplne. „Aj toto bola malá obeť nežnej revolúcii, čo stála za to,“ dopĺňa Feldek.
Vysoká politika
Nasledujúce roky priamo tvoril nové dejiny našej krajiny – bol ministrom medzinárodných vzťahov SR, podpredsedom vlády SR a ministrom zahraničných vecí SR. „V tom čase sme sa zoznámili. Bol som bol veľvyslancom SR pri OSN a on prišiel ako minister zahraničných vecí na zasadnutie Valného zhromaždenia OSN, rozumeli sme si od prvej chvíle. Imponoval mi jeho zmysel pre humor, bleskové inteligentné situačné reakcie, ale aj politické pohľady a stanoviská k politickej situácii na Slovensku. Tak to medzi nami zostalo aj v čase, keď sme boli spolu v DÚ, SDK a SDKÚ, a je to tak až doteraz,“ potvrdzuje dnes europoslanec Eduard Kukan. No Kňažko bol okrem toho aj pri zrode HZDS, odkiaľ však podľa svojich slov včas odišiel. „Priznať si chybu nie je prejavom slabosti, ale sebavedomia,“ povedal o ňom o mnoho rokov po tom Milan Lasica, s ktorým dnes už dlho stojí opäť na javisku, kde opäť rozvíja svoj humor.
„Aj vo vláde sa staral o dobrú náladu. Vždy som obdivoval, s akým vtipom a šarmom vedel vykĺznuť aj z nepríjemnej situácie. Raz sa na rokovaní vlády prihlásil o slovo a začal rozprávať. Po chvíli ho premiér Dzurinda prerušil a hovorí mu: ,Milan, ale Ty rozprávaš k bodu, ktorý ešte len príde na rad.‘ Kňažko sa usmial a hovorí: ,Nevadí, ja vás počkám,‘“ vykresľuje ho Ivan Mikloš, s ktorým tiež formoval SDKÚ.
Je späť...
Herectvo nechal pre politiku, politiku pre herectvo, teraz je znova späť. „Má v sebe žraloka, správnu tvrdosť, ale aj humor, vie sám seba zhodiť. Jeho herectvo je zodpovednosť, to, ako pristupuje k postave, keď hrá, ide naplno, aj po rokoch,“ tvrdí Ján Sebechlebský, ktorý s ním robil jeho posledný televízny počin Kriminálka Staré mesto. „Ja som z politiky odísť nemusel, doteraz som v nej mohol byť, ale povedal som, že stačilo. Lebo som nechcel ísť ako straník do ďalších volieb a sľubovať, čo neviem splniť,“ vravel Kňažko. Tak sa vracia teraz.
Karikatúry: Martin Schwarz