Rozprávky ako relax? Zabudnite. Lebo veď... „nijak neprichodí nám (…) bezprácne zaháľať s týmto zdravým zrnom umu.“ Nuž, sú to síce naozaj originálne slová Pavla Dobšinského, ale nechceme vás nimi strašiť. Hoci muž, ktorého 130. výročie smrti si práve pripomíname, sa nebránil ani tomu. A napriek tomu ho milujeme dodnes. Alebo práve preto?
„Kráľovič sa poberal ďalej, aj veselý aj smutný, a keď mesiačok zapadal, vnišiel do domu, kde jeho žena bývala. Ale len čo sa pozdravil s drahou (...), navrátil sa starý šarkan z poľovačky a v jednom okamžení bol kráľovič popod všetky lavice, stoly, ohniská, kúty na kusy rozmetaný. Po chvíli, keď už bol vykypel jed zo šarkana, sadol si ku večeri. A kráľovná, jeho slúžka, začala po izbe do vreca zbierať rozmetané telo svojho milého.“
Čo poviete? Čosi ako texaský masaker motorovou pílou na slovenský spôsob, nie? Nuž, áno, drastickosť, ktorú evanjelický farár z Drienčan vo svojich kultových Prostonárodných slovenských povestiach ponechal, vrývala do čela vrásky nejednému neskoršiemu editorovi jeho diela. A možno úplne zbytočne. Avšak pekne po poriadku.
Ani blud, ani povera
1828, Slavošovce. Súradnice času a miesta narodenia Pavla Dobšinského akoby už vopred predznačovali jeho rozprávkarskú dráhu. Na svet totiž prichádza v učiteľskej rodine, v čase rozvíjajúceho sa národného obrodenia. Dokonca priamo v jednom z jeho epicentier: na Gemeri.
Tá najkľúčovejšia udalosť sa však udeje viac ako dekádu pred jeho počatím: do neďalekej Revúcej prichádza Samuel Reuss. Muž, ktorý podľa spisovateľa a literárneho vedca Ondreja Sliackeho ako „prvý zo súdobých vzdelancov pochopí, že folklórna rozprávka nie je povera či blud, ako tvrdili osvietenci, ale že je to súčasť autentickej ľudovej kultúry.“ A čo je nemenej podstatné, toto presvedčenie dokáže tento evanjelický farár preniesť aj na rodiacu sa štúrovskú generáciu.
Štúrovci v teréne
Rok 1850. Mladý Pavol Dobšinský úspešne skladá farárske skúšky a stáva sa asistentom Samuela Reussa. V tom čase je už štúrovskými ideálmi prelezený skrz-naskrz. Dokonca má na vlastnej koži odžité aj revolučné slovensko-maďarské boje v rokoch 1848 – 1849, v ktorých boli drasticky pošliapané túžby slovenských národovcov. Nie však zničené. Naopak. Plní odhodlania nájsť v prostredí jednoduchého ľudu „čistý prameň“, ktorý by podľa Evy Krekovičovej z Ústavu etnológie SAV „odrážal autentického ducha Slovákov, a tým legitimizoval ich národnostné snahy“, sa štúrovci hromadne rozliezajú do terénu a zaznamenávajú najrozmanitejšie žánre ľudovej slovesnosti. Možno na nich naraziť všade: od Zemplína až po Záhorie. Tu na Janka Francisciho-Rimavského, tam na Štefana Marka Daxnera, a inde zas na Pavla Dobšinského.
„Touto zberateľskou mániou, spojenou s nacionalizmom, je v 19. storočí ,nainfikovaná´ prakticky takmer celá Európa. A špeciálne tá stredná,“ približuje atmosféru vtedajšej doby Eva Krekovičová. Mekkou etnografického skúmania sa stáva Nemecko, z ktorého pochádzal aj filozof Johann Gottfried von Herder: muž, ktorý svojím učením o osudovej role Slovanov do budúcnosti štúrovcov fatálne inšpiruje a aj posmrtne im dodáva silu.
Traja čitatelia
„Ony (rozprávky – pozn. red.) sú tajnou, nepoznanou a takrečeno zakliatou jeho vierou, túžbou, nádejou, ktorá od tisícletia zakliatia nášho v hlbokosti duše národnej trvá (...) Samotné kresťanstvo, ktoré tieto prípoviedky neprávom za blud a poveru vyhlasuje, vytrieť ich nemohlo zo srdca ľudu. Lenže nie sú ony bludom, len jasným svetlom jeho, cez ktoré nazrieť môžeš do tajnej sveta budúcnosti.“
Prečítajte si aj:
Brutalita k rozprávkam patrí. Zvládnu ju aj deti
Mahuliena, Hadogašpar a spol. Naše prostonárodné miluje aj svet
Nuž áno, Dobšinského viera v ľudovú slovesnosť bola natoľko silná, že v jej mene dokázal kritizovať aj kresťanstvo. Ako aktívny kňaz – pripomíname. Jeho oddanosť sa však ešte väčšmi prejavovala v nečakane riskantných činoch. Ako ženatý muž s dieťaťom, chudobný ako kostolná myš, sa pri vydaní svojich zozbieraných povestí neváha vystaviť ani riziku úplnej miziny. A práve toto, spoločne s nesporným editorským a literárnym talentom, z neho postupne vykreše bezkonkurenčnú zberateľskú hviezdu.
V druhej polovici 19. storočia totiž Slovensku vládne nečakaný paradox: na ľudové povesti a rozprávky sa na jednej strane pozerá ako na poklad, na strane druhej sa úplne prvé tlačené zbierky vôbec nepredávajú. Pre vzdelancov sú málo literárne a „prostý“ ľud zas nemá vo zvyku nakupovať knihy.
A preto od tejto aktivity vtedajší zberatelia ako Janko Francisci či August Horislav Škultéty postupne odskakujú. Dobšinský sa však nevzdáva. A Prostonárodné slovenské povesti vydáva na vlastné náklady.
„Naozaj neviem, kde na to napokon vzal peniaze,“ hovorí pre portál Moja naj kniha Ondrej Sliacky. Isté však je, že to, „čo dnes považujeme za monument, fenomén slovenskej kultúry, si vtedy objednali len 3, slovom traja Slováci.“
Deti a horor
Vráťme sa však k onej brutalite, ktorá sa v neskorších úpravách jeho diel už prakticky nevyskytuje. Nuž, tá nesúvisela s ničím iným, ako práve s faktom, že prvotné Dobšinského zbierky jednoducho neboli určené pre deti. Lepšie povedané, už samotný ľud ich netvoril prednostne pre ne. To však neznamená, že by počúvanie príbehov s hororovými a drastickými prvkami mali v tradičnej spoločnosti zakázané. Napokon, aj väčšina dnešných odborníkov zhodne tvrdí, že brutalita v rozprávkach rozhodne deti o ich duševnú pohodu neoberá.
Ešte čosi však treba k Dobšinského rozprávkam poznamenať. Na rozdiel od svojho učiteľa Reussa ich spoločne s ostatnými štúrovskými kumpánmi neponechával v ich plne autentickej podobe. Lepšie povedané, ponechal ducha a literalizoval formu. Aj pre tieto zásahy je právom považovaný za ich spolutvorcu a jeho meno sa dodnes uvádza veľkými písmenami.