Téme neonacizmu sa venuje aj slávny film Kult hákového kríža. Snímka: archív
Sú frustrovaní. Väčšina odborníkov sa zhoduje, že potreba ventilovať negatívne emócie cez agresivitu je u neonacistov prvotnejšia ako viera v konkrétnu ideológiu. „Často ide asi len o zásterku nejakej osobnej frustrácie. Je mi ich aj trochu ľúto, ich svet je nenávistný a chudobný. Podľa mňa žijú v nejakej iracionálnej bubline strachu zo všetkého, čo je iné. Majú zrejme pocit, že ich to ohrozuje a musia sa brániť,“ myslí si Sergej Danilov, spoluzakladateľ kampane Šport spája a publicista, venujúci sa extrémizmu. Rovnaký názor zastáva psychiater Peter Hunčík, ktorý medzi extrémizmus a strach dosadzuje znamienko rovnosti.
(Ne)dá sa s nimi komunikovať. To je ťažké zovšeobecňovať. Určite sa treba vyvarovať debát, pokiaľ je agresívny a v skupine. „Mali sme tu hosťa, ktorý sa s jedným z neonacistov snažil priateľsky dohovoriť. Skončilo sa to tým, že ho zmlátil,“ spomína čašníčka z baru Mariatchi nie práve ojedinelú skúsenosť. Viacero odborníkov však zastáva názor, že pokúšať sa o komunikáciu je priam nutné. Najmä na odbornej úrovni. Napríklad v Kanade fungujú streetworkeri, ktorí extrémistov vyhľadávajú a nadväzujú s nimi dialóg. Vo Švédsku a v Nemecku podľa informácií Tomáša Nociara, politológa a odborníka na extrémizmus, zas fungujú programy s názvom EXIT, ktoré vychádzajú z presvedčenia, že ľudia sa k pravicovým extrémistom pridávajú ani nie tak z presvedčenia, ako skôr v zmysle hľadania nejakého útočiska: „Zameriavajú sa na pomoc tým, ktorí sa chcú z toho prostredia vyčleniť. Ponúkajú im psychologickú, morálnu či materiálnu pomoc a ide o efektívny prístup.“ Na Slovensku nič podobné nemáme. Podľa Danilova však – najmä v prípade mládeže – zaberajú aj pozitívne vzory a aktivity, ktorých súčasťou sú i menšiny.
Neopierajú sa o jasne vyhranenú ideológiu. „Nikto dnes nehovorí, že sa hlási k neonacizmu,“ komentuje Tereza Reichová, česká dokumentaristka, ktorá sa téme extrémizmu venuje roky. „Hlásia sa ku konkrétnym organizáciám, ako je Zlatý úsvit v Grécku, Jobbik v Maďarsku, alebo podporujú Kotlebu.“ Paradoxom je, ako podotýka Nociar, že i slovenskí a maďarskí neonacisti sa navzájom považujú za predstaviteľov tzv. bielej rasy a vzájomne spolupracujú. Nepriateľ ako taký je pre nich totiž podstatnejší ako sofistikované ideológie. „Čím sú myšlienky, ktoré hlásajú, povrchnejšie, tým je jednoduchšie sa s nimi stotožniť a majú väčšiu šancu na úspech,“ myslí si Reichová. To však nesvedčí o názorovej jednotnosti pravicových extrémistov. „V minulosti napríklad prebiehala diskusia, či sa zapájať do futbalového chuligánstva alebo nie. Jedna názorová skupina v tom videla formu realizácie a spôsob, ako nalákať nových sympatizantov, druhá, naopak, činnosť, ktorou sa diskredituje v očiach verejnosti,“ tvrdí Nociar.
Politikov slepo nenasledujú. Hľadanie priamočiarych väzieb medzi prítomnosťou vládnych strán, inklinujúcich k extrémizmu, a zvyšovaním počtu neonacistov je podľa slov Nociara zjednodušené. „Pokiaľ je napríklad v parlamente silná krajne pravicová strana typu SNS, zostáva menší priestor na realizáciu a podporu radikálnejším stranám, akú predstavuje aj Ľudová strana Naše Slovensko. A pokiaľ sú oba tieto prúdy mimo hry, vtedy sa otvára priestor pre menšie, neoficiálne pôsobiace subjekty. To bol napríklad prípad okolo roku 2005, keď jednak nastali represie voči vtedajšej Slovenskej pospolitosti, ktoré viedli k jej rozpusteniu, a tiež neprítomnosť SNS vo vláde, a ten vytvoril priestor na vznik a rozmach organizácií typu Národný odpor. Nefunguje to tak, že pokiaľ dôjde k nárastu popularity jedného prúdu, benefitujú z toho aj ostatné. Skôr dochádza k tomu, že sa rôzni aktivisti a sympatizanti pridajú na stranu jednej zo skupín. Samozrejme, všetky tieto prúdy predstavujú pre toleranciu rôzne druhy hrozieb, proti ktorým treba bojovať.“
Neonacista v nás a blízko nás. „Po boku neonacistov môžu už dnes stáť na demonštrácii naši kamaráti či kolegovia, a len
ťažko ich môžeme zaškatuľkovať ako ‚náckov‘,“ tvrdí Reichová, čím naznačuje, že myšlienky, šíriace strach a nenávisť voči istým
skupinám, sú z podstaty extrémistické a v prípade „správneho“ podania dokážu osloviť aj masy.
„Fascinujú ma ľudia, ktorí sú schopní odsudzovať neonacistov, no zároveň ešte nenávistnejšie nadávajú na všetkých iných od Rómov po Maďarov,“ komentuje v tejto súvislosti Danilov. Radikalizáciu v názoroch spoločnosti zjavnú i na sociálnych sieťach formujú podľa jeho slov elity (politické i mediálne), ktoré majú kontrolu nad diskurzom. Aj takto sa reprodukuje rasizmus či predsudky. Ľudia si totiž robia názory práve na základe toho, čo počujú od elít. Diskurz môže slúžiť podľa lingvistu Teuna A. van Dijka aj ako diskriminačná praktika, ktorá pripisuje etnickým udalostiam negatívny kontext. Na tieto súvislosti zrejme nemyslel režisér Gejza Dezorz ani Markíza, keď do svojho filmu, resp. seriálov, obsadili Rastislava Rogela, lídra kapely Juden Mord, ktorý sa pre svoje činy dostal aj pred súd. A možno na ne nemyslia ani inak mierumilovní Nitrania, ktorý majú na Facebooku za priateľov ľudí z okruhu neslávnej známej Walhaly.
Neonacizmus v kocke
1. Ide o najradikálnejšiu formu pravicového extrémizmu. Kým ten sa vyznačuje xenofóbnym nacionalizmom, vierou v potrebu silného štátu a protidemokratickým zmýšľaním (požaduje nahradenie demokratického zriadenia iným), neonacizmus k tomu pridáva aj odkazy na nemecký národnosocialistický režim, silný antisemitizmus a biologický rasizmus.
2. Počet aktívnych pravicových extrémistov polícia na Slovensku odhaduje približne na 900. „V rámci Európskej únie to nie je alarmujúce číslo, no vzhľadom na počet obyvateľov ich nie je ani málo,“ tvrdí politológ a odborník na extrémizmus Tomáš Nociar. Najviac – 300 – ich polícia eviduje v Bratislavskom kraji. Podľa jeho slov však nejde o úplne spoľahlivý zdroj, keďže paradoxne v Nitrianskom kraji ich eviduje suverénne najmenej, len 21, čo je podľa jeho názoru značne podhodnotené číslo.
3. Najviac neonacistov je podľa neoficiálnych údajov v Rusku: až 50-tisíc, čo podľa Nociarových slov tvorí takmer 50 percent z ich celosvetového počtu.
4. Na Slovensku zažívali vrchol v 90. rokoch – čo sa týka početnosti aj popularity medzi mladými. V súčasnosti však opäť dochádza podľa informácií združenia Ľudia proti rasizmu k ich nárastu. Svoj podiel na tom má aj nástup kotlebovcov do politiky.
5. Medzi najznámejšie slovenské prípady patrí upálenie Mária Gorala v Žiari nad Hronom v roku 1995, ubitie Anastázie Balážovej na smrť bejzbalovými palicami v Žiline v roku 2000 a vražda Daniela Tupého v Bratislave v roku 2005, ktorú majú údajne tiež na svedomí neonacisti.
6. Štúdia Derex (skratka, v preklade ide o Dopyt po pravicovom extrémizme) think-tanku od Political Capital Institute ukázala, že k pravicovému extrémizmu inklinuje až 10,8 percenta Slovákov. Spolu s Maďarskom, Chorvátskom a Portugalskom sme sa umiestnili na 6. až 9. mieste v rebríčku 26 krajín Európy.