StoryEditor

Úteky, čo sa končili (aj) guľkou. Z komunistickej klietky

30.10.2014, 23:02
Elektrické ostnaté drôty a stovky vyzbrojených pohraničníkov. Takto vyše štyridsať rokov vyzerali naše hranice so „západným“ svetom.


Pohraničná stráž nastupuje do akcie. Snímka: archív TASR/V. Andor

December 1952. Večernou krajinou nehlučne kráča devätnásť ľudí, medzi nimi aj 15-ročná Katarína či 5-ročný Milan Ehrenfeldovci. Prevádzač ich pozdĺž Dunaja neomylne vedie k československo-rakúskej hranici. Podlezú drôtenú zátarasu a ďalej postupujú v menších skupinkách. Onedlho nato sa ocitnú v blízkosti dvoch hraničných kameňov, takmer na dosah štátnej hranice.
V tej sekunde sa situácia zlomí: nehybné zimné povetrie prevŕta streľba zo samopalov. Jedna z guliek zasiahne malého Milana do hrude. Zranená je aj Katarína, ktorá priamo na mieste umiera – rovnako ako ďalší traja utečenci. Deviatich zo skupiny pochytajú a zvyšní šiesti utečú.
O pár týždňov nato prezident Klement Gottwald dostane návrh na vyznamenanie siedmich príslušníkov pohraničnej stráže: za likvidáciu a zadržanie trinástich „banditov“.

Zahrabaní. Na neznámom mieste
„Utečenci?! Sú to predsa škodcovia a agenti západných spravodajských služieb, nepriatelia štátu.“ Približne takúto odpoveď by ste dostali od predstaviteľov režimu, keby ste sa v 50. rokoch odvážili spochybniť „banditskú podstatu“ ľudí, za strieľanie ktorých dostávali pohraničníci „zaslúžené“ odmeny.


Prečítajte si príbehy Slovákov, ktorí sa pokúsili utiecť z Československa. A tiež tie najbizarnejšie spôsoby, akými utekali obyvatelia (nielen) našej republiky.


 
Táto absurdná (a predsa pár rokov pre značnú časť obyvateľstva dôveryhodná) propaganda bola pre čerstvo nastolený komunistický režim spôsobom, ako presvedčiť verejnosť, že by skutočne nemali existovať ľudia, ktorí túžia tento „budovateľský raj“ vymeniť za „prehnité imperialistické dúpä“.  „Ochrana hranice bola postavená nad ľudský život. Minister národnej bezpečnosti to v roku 1951 oficiálne potvrdil nariadením, ktoré hliadkam pohraničnej stráže prikazovalo zmariť pokusy ľudí o útek aj s použitím zbrane,“ objasňuje historik Ľubomír Morbacher.  
Tento príkaz sa na našom území ctil (až na krátke výnimky) celú totalitu. Postihnuté boli desaťtisíce ľudí, životom naň doplatilo najmenej tristo. A trauma nie je zahojená dodnes. „Podľa tajného rozkazu ministra národnej bezpečnosti Karola Bacílka mohli byť ,agenti‘ a ,teroristi‘ zabití v boji s bezpečnostnými orgánmi a pochovaní – rozumej zahrabaní – na neznámych miestach, o ktorých sa príbuzní ani verejnosť nemali nikdy  dozvedieť,“ vysvetľuje Morbacher. A v mnohých prípadoch o nich nevedia dodnes.
Avšak nazad do pekla totality.


Do ostrahy režim zapájal aj pionierov. Na zábere z roku 1978 členovia oddielu mladých strážcov hraníc. Snímka: Archív TASR/I. Hudcovič

Prevádzači, udavači & vynálezcovia
V roku 1954 dorazil na ministerstvo národnej obrany list, ktorý nadchol celú stranu. Odosielateľ Miroslav Petráš z Bratislavy k nemu totiž pripojil technický náčrtok na použitie zrakom neviditeľných ultrafialových a infračervených lúčov – inými slovami, návrh na zlepšenie zabezpečenia hraníc. Okamžite sa začalo s experimentmi.
Podobne agilných jedincov by ste medzi socialistickými občanmi našli stovky aj tisíce. Nebyť ich, režim by toľké roky neprekvital. A zďaleka nešlo len o „vynálezcov“. Do roly pomocníkov strážcov hraníc sa hlásili aj rôzni udavači, ktorí sa vypracovali na skutočných lovcov ľudí. „Odmeňovaní boli dobrovoľní pomocníci pohraničnej stráže, ktorí boli schopní celé hodiny vyčkávať v pohraničných zónach na svoje obete. Ich ľahkými korisťami sa stávali najmä Poliaci a východní Nemci . V 70.rokoch mali na konte až desiatky ľudí ročne,“ opisuje Morbacher. 
Strana sa však nerozpakovala nasadiť do roly špicľov ani deti, konkrétne pionierov z organizácie SZM, ktorí pracovali pod vedením pohraničníkov.
A vôbec – režim svoju brutalitu neuplatňoval len na utečencov. Svoje si užili aj ľudia žijúci koncom 40.rokov 20.storočia v čerstvo vytýčenom pohraničnom pásme. Okolie hraníc komunisti vyľudnili úplne a z pohraničnej zóny vysídlili politicky nespoľahlivých obyvateľov. Časť tých, čo zostala, sa zas ocitla pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. „Paradoxom je, že v dôsledku ideologického videnia svoju kontrolu zamerala najmä na bývalých podnikateľov či boháčov, pričom v realite sa ako najmenej lojálna ukázala práve robotnícka vrstva,“ komentuje Morbacher. Z jej radov pochádzala nielen väčšina utečencov, ale i prevádzačov, teda ľudí, ktorí pre pomoc druhým nezištne nastavovali vlastný krk. (Pašerákov, ktorí to robili pre finančný prospech, bola menšina.)

Posledná obeť
Legendy o agentoch a špiónoch sa však nedali udržiavať večne. Rozkladali sa pomaly, no isto, a v 60. rokoch z nich zostali len trosky. „Režim musel prísť s inou terminológiou, začal utečencov označovať ako ´narušiteľov štátnych hraníc´ a kriminalizovať ich," hovorí Morbacher. „V tomto období pribudol aj nový typ útekov," spomína historik Ján Ondriaš. Na rozdiel od predošlej dekády bolo možné získať po náročných administratívnych tortúrach a preverovaní ŠtB vycestovaciu doložku, ale všetkým táto možnosť legálne vycestovať na Západ a prípadne emigrovať nebola umožnená. Mimo krátkeho obdobia v roku 1968 bola hranica opäť prísne strážená. Za normalizácie sa drôtené zátarasy pod vysokým napätím zmenili na slaboprúdové signálne steny, ktoré pri porušení vyslali signál na rotu a zadržanie utečencov bolo otázkou niekoľkých minút po zásahu poplachových hliadok Pohraničnej stráže. V niečom sa režim choval dokonca brutálnejšie ako v 50. rokoch. V úzkych operačných priestoroch Petržalky boli nasadené samostatne útočiace svorky psov, ktoré boli schopné utečenca doslova roztrhať.  Popri osvedčených dobrovoľných pomocníkov, ktorí snorili v hraničnom pásme vysielali samotní pohraničníci vlastnú hliadku „pátrač“ načúvať rozhovorom našincov a zahraničných turistov v hostincoch blízko hranice. „Zväčša išlo o ´nenápadných´ mladých mužov. Aj keď boli v civile, ich príslušnosť k Pohraničnej stráži prezrádzali vojenské poltopánky alebo prevesená taška prezývaná ´žebradlo´, čo pre znalých pôsobilo komicky," komentuje Morbacher.
K tragédiám dochádzalo až do úplného konca. Poslednou obeťou pohraničnej stráže bol Nemec Peter Saurien. Jeho túžba žiť v slobodnom svete ho pochovala šesť mesiacov predtým, ako ten slobodný svet stihol doraziť priamo k jeho prahu.

Verdikt: nevinní
Ospravedlnenia či odškodnenia sa príbuzní troch stoviek obetí dodnes nedočkali. V roku 2008 dal Ústav pamäti národa podnet Generálnej prokuratúre na vyšetrenie prípadov 42 ľudí, usmrtených pri pokuse o prechod hranice. „Takmer vo všetkých prípadoch policajní vyšetrovatelia začali trestné stíhanie. Následne bolo zastavené, pretože zákroky pohraničníkov podľa našich orgánov činných v trestnom konaní neboli trestnými činmi, pohraničníci konali v súlade s vtedy platnými zákonmi, dokonca aj vtedy keď na pravé poludnie pod hradom Devín v roku 1952 rozstrieľali žiaka ľudovej školy guľometom,"  uzatvára Morbacher. 



Úteky v kocke
Najmenej 300 ľudí bolo v rokoch 1948 - ´89 usmrtených na západných hraniciach Československa.  
42 z nich umrelo na slovensko-rakúskom úseku hranice.
Do roku 1950 sa z Československa podarilo utiecť 23 354 obyvateľom. Neskôr sa úspešnosť rapídne znižovala.  
V roku 1951 bolo prijaté nariadenie, ktoré hliadkam pohraničnej stráže priamo prikazovalo zmariť pokusy ľudí o útek cez hranicu aj s použitím strelnej zbrane.
Po dobudovaní ženijne – technického zabezpečenia bol v roku 1953 celý slovensko – rakúsky úsek hranice „hermeticky“ uzavretý trojstennou drôtenou zátarasou. Stredná stena bola až do roku 1965 pod vysokým napätím 2000 – 4000 V. Okolie hranice bolo do konca 50. rokov zamínované.
Slovensko-rakúsky úsek v roku 1953 strážilo 278 dôstojníkov, 713 poddôstojníkov a 909 radových pohraničníkov.  
K ich výzbroji patrilo 792 pištolí, 1155 samopalov, 744 pušiek, 57 odstreľovacích pušiek, 77 ľahkých guľometov, 9 ťažkých guľometov, 57 pancieroviek, 8 tarasníc a 163 signálnych pištolí. Na stopovanie a zákroky proti „narušiteľom“ mali 15 pátracích a 45 obranných psov.
V roku 1953 sa zadržalo 160 osôb pre pokus o prechod hranice, zadržať sa nepodarilo 39.
Po vstupe Varšavských vojsk emigrovalo zo Slovenska takmer 11 800 československých občanov.
V roku 1971 sa v hraničnej oblasti zadržalo 233 z 240 osôb, z toho toho 44 percent tvorili Maďari, Poliaci a východní Nemci. 62 percent tvorili robotníci.
Režim na sledovanie sledovanie podozrivých osôb v hraničnom pásme zneužíval aj deti. V rámci pionierskej organizácie SZM „pracovalo“ 22 oddielov mladých strážcov hraníc pod vedením pohraničníkov. Dokopy išlo o 400 detí. 

01 - Modified: 2006-12-05 22:00:00 - Feat.: 0 - Title: Veľké teplárne sú obľúbenejšie než vlastné kotly
01 - Modified: 2022-12-02 13:21:11 - Feat.: - Title: Sinológ: Smrť exprezidenta Číňanom pripomenula, ako sa mali predtým. Pri pohrebe môžu prísť ďalšie nepokoje 02 - Modified: 2022-11-18 08:51:14 - Feat.: - Title: Dopady komunizmu vidíme stále. Slovensko nedokázalo odstrániť následky minulého režimu na životnom prostredí 03 - Modified: 2022-11-17 12:21:49 - Feat.: - Title: Ako mladá inteligencia hýbala kormidlom našich dejín. 17. november nie je len obyčajný sviatok 04 - Modified: 2022-11-11 14:07:53 - Feat.: - Title: Symbol sovietskej stagnácie: Brežnev chcel vytvoriť silné impérium, nakoniec ho však nasmeroval k pádu 05 - Modified: 2022-11-07 08:18:15 - Feat.: - Title: Alexander Dubček bol reformátorom, chcel zmeniť totalitný komunistický systém, pripomína Káčer
menuLevel = 2, menuRoute = style/vikend, menuAlias = vikend, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
31. január 2023 05:52