Pečiatka s orlom a švabachové písmo. Stačí letmý pohľad na toto predvolanie a padne na vás úzkosť. Už len z vedomia, že desaťtisíce ľudí pred vami naň hľadeli bez ochranného skla muzeálnej vitríny. No organizácia, čo ho vydávala, sa vedela zaobísť aj bez úradných formalít. Vznikla presne pred osemdesiatimi rokmi a väčšina ľudí pozná len jej skratku. Gestapo.
Na parapete sa sušia ponožky, v okne o dve poschodia vyššie sa na moment zjaví lesklý ňufák maďarskej vyžly. Keď o trochu viac vyvrátime hlavu, oči nám padnú na tváre ľúbezných bucľatých anjelov vytesaných do fasády tesne pod strechou.
Míňajúc nenáhlivo si vykračujúcich študentov opúšťame nádvorie slnkom zaliateho vysokoškolského internátu, Kounicových kolejí, a vstupujeme do tmavých miestností na prízemí. Keď približne hodinu nato znovu vychádzame na vzduch, bezstarostné obrysy aprílovej scenérie sa nám rozpadnú pred očami.
Na začiatku bolo frflanie
Až v tej chvíli na nás naplno doľahne fakt, že stojíme na mieste bývalého vyšetrovacieho väzenia brnianskeho gestapa. Presnejšie: na jednom zo štvorice jeho popravísk.
Bránami tejto väznice medzi rokmi 1940 až 1945 prešli tisícky väzňov (nezriedka putovali priamo do Mathausenu), popravených ich tu bolo viac ako sedemsto. Správkyňa expozície Milena Spoustová tvrdí, že sa medzi nimi našli aj Slováci.
Nádvorie Kounických kolejí. Snímka: HN/Peter Mayer
V areáli brnenského internátu gestapo postavilo šibenice. Dnes sú uschované na Špilberku. Snímka: archív Českého svazu bojovníků za svobodu
No hoci to znie až neuveriteľne, gestapo u našincov nevyvolávalo vždy strach. Prvá reakcia na príchod nemeckej tajnej polície do čerstvo vzniknutého slovenského štátu mala úplne iný náboj a dala by sa skôr označiť za... frflanie.
Ach, tí Slováci úzkoprsí
Geheime Staatspolizei sa u nás prvý raz objavila v roku 1939 z iniciatívy Vojtecha Tuku, vtedajšieho ministra vnútra. V podobe troch poradcov. Gestapo malo v tom čase za sebou šesťročnú existenciu a na svedomí pribúdajúci počet obetí z radov ľudí, ktorí sa nestotožnili s nacistickým režimom. A pravdaže: know-how v podobe kruto precíznych (i precízne krutých) metód, ktoré by sa mohli zísť aj slovenskej polícii pri pátraní po vnútorných nepriateľoch: z radov Židov, členov v tom čase ilegálnej komunistickej strany či účastníkov odboja.
„Keďže slovenský štát bol formálne nezávislou krajinou, mnoho našich policajtov ich prítomnosť prijímalo s nechuťou. Nerozumeli, prečo by im mal niekto ,kecať´ do roboty,“ vysvetľuje historik Matej Medvecký z Ústavu pamäti národa.
On sám sa dostal k výpovediam, v ktorých sa gestapáci sťažovali, že Slováci sú príliš úzkoprsí a mohli by im ísť viac poruke. „Skôr však išlo o nevôľu zo strany konkrétnych pracovníkov, nie o nejaký principiálny nesúhlas najvyšších predstaviteľov štátu,“ spresňuje.
Nie zatýkanie. Požičiavanie
Tukovo druhé pozvanie už narazilo na podstatne menší odpor a jeho plodom bolo založenie Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), najvyššieho policajného orgánu slovenského štátu, ktoré s gestapom udržiavalo čulé kontakty. Jeden z gestapáckych komisárov, Franz Goltz, sa po tomto zaškolení dokonca už ani nevrátil do Nemecka, zostal pracovať na slovenskej ambasáde ako konzultant. V roku 1940 už ÚŠB prakticky kopírovalo dve z gestapáckych línií: dohliadalo na československý odboj a komunistov. „A občas gestapu aj niekoho zatknutého ,požičali´ na vypočúvanie. Ako napríklad Viliama Širokého, šéfa vedenia ilegálnej komunistickej strany, ktorého gestapáci doslova postavili pred šibenicu,“ hovorí Medvecký.
Až do roku 1944 však Nemecko – okrem Židov, ktorí v tom čase neboli pokladaní za plnoprávnych občanov – si svojvoľne nedovolilo zatknúť žiadneho slovenského občana.
Padali aj hlavy šéfov
To všetko sa však zvrtlo po vypuknutí Povstania. Gestapáci začali oficiálne operovať aj na našom území a a to aj vďaka oficiálnej pozvánke prezidenta Tisa. „Zriadili si tu úradovne, väznice a začali vo veľkom s raziami a zatýkaním. Terčom ich záťahov už neboli len židia a odbojári, ale aj niektorí príslušníci ÚŠB, pri ktorých gestapo nadobudlo dojem, že im niečo zatajili, prípadne, že komunikovali s odbojom,“ vysvetľuje Medvecký. Viacerých z nich odviezli do Mathausenu, kde ich popravili - vrátane jedného zo šéfov ÚŠB: Jozefa Beňušku.
Stratená cela smrti
Vyčíňanie gestapa si pamätajú mnohé slovenské budovy: kaštieľ v Mošovciach pri Martine, hrad Stará Ľubovňa, budovy v Prešove či na bratislavských Palisádach. Okrem niekoľkých pamätných tabúľ však tieto miesta už nenesú žiadne stopy po vykonaných hrôzach. A obyvatelia o ich minulosti neraz ani netušia.
Ak si trúfate sa s gestapáckou hrôzou naplno konfrontovať, vyberte sa do spomínaných Kounicových kolejí v Brne. Ak sa objednáte, môžete si pozrieť aj raritnú expozíciu, ktorú vytvorili bývalí väzni gestapa. Nájdete v nej šachové figúrky z chleba, posledné listy väzňov pred popravou, ale aj nacistické ozdoby.
Takto si brnianske gestapo nechalo vyzdobiť kantínu: maľbou satyrov s ich vlastnými podobizňami. Autormi boli uväznení umelci.
A najmä: veľa smutných príbehov. O Milošovi Prudilovi, desaťročnom chlapcovi, ktorého zastrelili pred očami rodičov za to, že nosil partizánom jedlo v konvičke. Alebo o nemeckých matkách s deťmi, ktoré sa na kounické popravy chodili pozerať. „Dokonca si vraj na ne kupovali aj lístky,“ približuje Milena Spoustová.
Šťastné časy. Miloš Prudil (vľavo) v kruhu svojej rodiny. Snímka: archív Českého svazu bojovníků za svobodu
Alebo o cele smrti, v ktorej naďalej spávajú dnešní študenti. Našťastie bez toho, aby o tom vedeli. Nikdy sa totiž nepodarilo zistiť, ktorá izba slúžila ako cela.
Á propos, študenti. Ak nejakých v Kounických kolejích stretnete, určite im o tejto expozícii povedzte. Väčšina z nich totiž netuší, čo útroby ich internátu skrývajú.
Gestapo v kocke
– skratka názvu Geheime Staatspolizei, v preklade tajná štátna polícia
– založil ho Hermann Göring 26. apríla 1933, po nástupe Hitlera k moci
– v roku 1934 sa dostalo pod vedenie SS (organizácie, ktorá si postupne podriaďovala celý štátny aj bezpečnostný aparát nacistického štátu vrátane vyhladzovacej politiky)
– v obsadených krajinách potláčalo a prenasledovalo antifašistický odboj a zastrašuje obyvateľstvo drakonickými metódami
– na dosahovanie cieľov využívalo mučenie a popravy
– spojenie nemeckej pedantnosti a nacistického fanatizmu vytvorilo z tejto organizácie účinný nástroj teroru
Šéfovia gestapa:
Hermann Wilhelm Göring
Zakladateľ gestapa, nemecký pilot, politik, člen nacistickej strany NSDAP, vrchný veliteľ vzdušných síl Luftwaffe, ríšsky maršal, blízky spolupracovník Adolfa Hitlera a jeden z najmocnejších mužov Tretej ríše. Bol ústrednou postavou Norimberského procesu, ktorý sa konal po druhej svetovej vojny, a ktorý sa zaoberal nacistickými vojnovými zločinmi. Tento medzinárodný súd odsúdil Göringa na trest smrti obesením.
Heinrich Himmler
Ríšsky vodca SS, šéf gestapa v rokoch 1933 – 1939, veliteľ zbraní SS, ríšsky minister vnútra a organizátor holokaustu. Za svoje zločiny nebol nikdy súdený, krátko po konci 2. svetovej vojny spáchal samovraždu.
Reinhard Heydrich
Šéf gestapa v rokoch 1936 – 1939, prominentný nacista, blízky spolupracovník Himmlera a tretí najvyšší predstaviteľ SS a generál polície. V rokoch 1941 – 1942 zastupujúci ríšsky protektor Protektorátu Čechy a Morava. Jeden z hlavných organizátorov holocaustu. Ako zastupujúci ríšsky protektor presadzoval politiku cukru a biča – sociálne výhody robotníkom verzus brutálna perzekúcia voči nepriateľom. 27. mája 1942 sa stal obeťou atentátu (operácia Anthropoid), na následky ktorého zomrel.
Heinrich Müller
Šéf gestapa v rokoch 1939 – 1945. Bol iniciátorom prepadnutia rádiostanice v Gliwici, ktoré slúžilo ako zámienka na napadnutie Poľska v septembri 1939.