Cez rok je väčšinou v Monaku alebo sa pohybuje na cyklistických pretekoch po celom svete. Dohodnúť si rozhovor s partnerkou nášho najlepšieho cyklistu nie je teda kvôli vyťaženosti a prílišnemu záujmu o jej osobu také jednoduché. V čase, keď sa na pár dní ocitla aj s Petrom Saganom doma, sme sa predsa len porozprávali. A fotili sme ju práve v deň, keď si celé Slovensko mohlo prečítať, že (pravdepodobne) chystá svadbu.
Pre HN MAGAZÍN sme sa stretli pár dní pred ňou, na začiatku novembra, v Trenčíne a hoci avizovala, že bude mať na nás len pár minút, nakoniec sme s ňou a s jej kamarátkami v dobrej nálade strávili veľmi príjemný večer. O svadbe však hovoriť nechcela. Taká je charizmatická Katarína Smolková, dnes Katarína Sagan.
Ako sa vám do svadby žilo s nálepkou ,,priateľka Petra Sagana“?
Doteraz som sa nestretla s tým, že by to bolo negatívne označenie. Ľudia v mojom okolí jednoducho len vnímajú, že mám partnera, či už je to Peter alebo niekto iný, a berú ma stále rovnako. Ľudia z jeho okolia sú na tom takisto. A čo si myslia cudzí ľudia, ktorí nás vôbec nepoznajú, tak na tom mi až tak nezáleží. Neoznačovala by som to však ako nálepku.
Čím však bola Katarína Smolková predtým? Najviac sa hovorí o vašom účinkovaní vo finále Miss Slovensko v roku 2007.
Miss bola pre mňa jednorazová záležitosť, keď som mala 19 rokov. V tom čase som študovala manažment v Banskej Bystrici, kde bol otvorený program aj na zahraničie, potom v Čechách a v Holandsku.
Do zahraničia vás to teda ťahalo už predtým?
Po škole som šla do Austrálie a keďže môj odbor bol financie, bankovníctvo, investovanie a manažment, podarilo sa mi získať miesto v banke, pracovala som na oddelení s akciami. Bola to nová, zaujímavá skúsenosť.
A prvá skúsenosť?
To nie. Už počas školy som pracovala v rodinnej firme s biovýrobkami z topinambura a potom istý čas v Prahe v DHL, takže to bolo niečo úplne iné, trocha z iného sveta. Páčili sa mi všetky tri skúsenosti.
Napriek tomu, že ste sa uplatnili, vás to ťahalo domov?
Pochádzam z malého mesta a odchádzala som s jasným cieľom, že tam idem na rok a potom sa chcem vrátiť. Nikdy som nemala v pláne tam ostať na dlhšie, ani na celý život, pretože ja som taký typ. Mne sa páči doma, a keď nie doma, tak v Európe. A predsa Austrália je už veľmi ďaleko a zdá sa mi cudzia. Nehovorím, že by som si nezvykla na veľké mestá ako Sydney alebo New York, ale viac mi vyhovuje naša kultúra.
Nový HN magazín je každý piatok vložený v HN. Hľadajte Hospodárske noviny vo svojom stánku alebo nákupnom centre po celý víkend. Sledujte nás aj na Facebooku.
Čo všetko ste mali v rodinnej firme na starosti, keď ste ešte boli v škole?
Keď som bola mladšia, robila som, čo bolo treba a keď otec potreboval. V rodinných firmách to väčšinou tak funguje, že všetci robia všetko. Bolo to tak aj u nás, aj tým, že nás je málo. A dnes, keď som aj v zahraničí, nemôžem byť prirodzene napríklad vo výrobe, ale robím to, čo môže robiť i zo zahraničia, teda marketing. Aj popri cestovaní s Petrom.
A práve on sa stal tvárou vašej firmy Sunroot.
Keď sa prvýkrát stretol s topinamburom, asi pred dvomi rokmi u nás v penzióne v Dolnom Kubíne, tak ho ochutnal. Zachutilo mu to. Peter je ten typ, že keby nebol o tom sám naozaj presvedčený, tak by do toho nešiel.
Viac o rodinnej firme Kataríny Sagan TU.
Nechcel vám tak trocha aj pomôcť?
Samozrejme, ale do veľkej miery to bolo o tom, že sa sám s našimi produktami stotožnil. Čo sa týka sponzorov, môže mať totiž z každej oblasti iba jedného. A v oblasti gastro sme to my. Sme radi, že si nás zvolil, lebo sa to zhoduje aj s našou filozofiou a krédom, že v zdravom tele zdravý duch. Ale zase on je len takou minitvárou, nerobíme spolu veľké aktivity.
Pomáhate mu sama aj pri výbere iných sponzorov?
Som súčasťou talianskej spoločnosti DMTC, ktorá reprezentuje Peťa v marketingových aktivitách. Fungujem teda ako spojka medzi slovenským a talianskym manažmentom.
Chceli ste byť Petrovi takýmto spôsobom nablízku od začiatku?
Keď sme s Petrom začali fungovať, tak som mu prirodzene s niektorým vecami pomáhala. Zo začiatku, kým som sa zaradila, to bolo celkom náročné, už aj preto, že cyklistika je pre mňa nový svet. Postupom času ma oslovil jeho manažér v Taliansku, Marco Del Checcolo, či nechcem pre nich pracovať. A tak vlastne pracujem okrem iného aj pre Peťa.
Čo to znamená konkrétne?
Väčšinou komunikujem s jeho manažérmi. K Petrovi sa však dostane už len finálna informácia, snažíme sa ho príliš nezaťažovať. Niektoré veci, ktoré sa dejú na Slovensku, komunikujem práve ja. Som taká spojka medzi nimi, aj kvôli slovenčine.
Podľa čoho si Peter vyberá s kým spolupracuje?
Svoju úlohu hrajú sympatie. Určite to nie je o tom, že ,budem vašou tvárou a je mi to jedno‘. Aspoň trocha sa s tým musí stotožniť. Čo sa týka veľkých partnerov, tí, samozrejme, neprichádzajú denne. A tým malým, najmä deťom, sa snažíme vyhovieť skoro vždy. Teraz je to napríklad projekt neonatálnej kliniky. Ak je to možné, chceme pomáhať aj v projektoch športu a mládeže. Tiež plánujeme podporiť projekt žilinského cyklistikého klubu, to je to, čo je Petrovi blízke.
Koľko práce vám teda Peter spôsobuje?
V podstate dennodenne. (Smiech) Od takých jednoduchých vecí, keď nás ľudia oslovujú s tým, že by boli radi, keby prišiel navštíviť nejakú školu alebo má niekto záujem o autogramiádu, až po dlhodobejšie spolupráce s veľkými partnermi. Som flexibilná vo svojich pracovných hodinách, nemám kanceláriu, kde sedím od ôsmej do štvrtej.
Tentoraz ste sa v reklame s ním ocitli aj vy sama – zvažovali ste?
Bola som oslovená a nevidela som dôvod, prečo by som mala povedať nie. Je to pekné, vianočné.
Vyzerá to tak, že vás vzťah s Petrom dosť pracovne zamestnáva. Ako sa však vám osobne pred tými dvomi rokmi zmenil život?
Keď má človek partnera, hocijakého, tak to samotné je už zmena. V tomto prípade o to viac, že Peter je verejná osoba, svetoznámy cyklista. Keď sa však pýtate na mňa osobne, nezmenila som sa ako človek. Zložitejšia je len logistika celého vzťahu.
Na čo ste si museli najviac zvykať?
Niekedy na popularitu s tým spojenú. Keď napríklad niekam ideme, oslovujú ho kvôli podpisu alebo fotke. Niekedy sama úplne zabudnem, kto je a prekvapí ma to. Na všetko sa však dá zvyknúť. Viem tiež, že on sa mi nemôže prispôsobovať, keďže mu program určuje tím. Tak sa prispôsobujem ja. Ale sú situácie, keď mi to vynahradí. Vo všeobecnosti je život hektickejší, či už sme v Monaku alebo cestujem za ním na preteky. Ako som však spomínala, cestovala som veľa už aj predtým.
Ale známa osoba sa stáva už aj z vás. Vaše fotografie, ako sa v cieli objímate, obleteli svet. Doslova.
Áno, ale nie je to preto, aby sme ukázali ,haló, tu sme ako pár‘. V tej danej chvíli má človek veľmi silné emócie a chce sa tešiť aj s tým druhým. Okrem toho je situácia po pretekoch komplikovaná. Keď sa k nemu nedostanem hneď, môže to trvať aj dve hodiny. Potom má totiž ďalšie povinnosti – tlačovky či dopingové kontroly.
Chodíte na preteky ako členka tímu?
Niekedy, ale nestáva sa často, že je to spojené s nejakou pracovnou záležitosťou. Väčšinou chodím na preteky sama za seba. Naozaj si ho len pozrieť a podporiť. Veci s manažérmi a so sponzormi sa riešia v iných dňoch, mimo pretekov.
Váš čas sa delí medzi preteky a tréningy. Ako teda vyzerá taký váš spoločný rok?
Máme domov v Monaku, kam sa vraciame z pretekov a zo sústredení. Ja mám svoju prácu a Peter je buď doma, na tréningoch, čo je 4-5 hodín denne, alebo odchádza na preteky či sústredenia. Ja sa k nemu pripojím, keď je to možné.
Konkrétne?
Okolo februára a marca sa začínajú preteky v Európe, v Taliansku, a potom v apríli v Belgicku. V júli je Tour de France, v auguste troška pauza, to buď niekam vybehneme, alebo sme doma. Na jeseň sú majstrovstvá sveta. November je voľnejší, vtedy sme spolu. Na jednodňovky alebo krátke presuny teda chodievam, snažím sa ho tak podporiť. Popritom si robím svoje veci. Poväčšine sme v Monaku a na pretekoch, domov za rodinou sa vraciame zriedka. Takže v konečnom dôsledku nemôžem povedať, že je toho spoločného času málo.
Keď sa mu na pretekoch nedarí, vyžaluje sa vám alebo si nenosí „prácu“ domov?
Nerád sa o tom so mnou baví. On je ten typ, že aj keď skončí druhý alebo tretí, chvíľku ho to hnevá. Ale má tendenciu sa z toho veľmi rýchlo otriasť a ide ďalej. Do našich rozhovorov nerád prenáša tému preteky alebo cyklistika. Keďže celý deň sedí na bicykli, chce prísť aj iné myšlienky, a tak sa zaujíma, čo robím ja, som predsa len trocha z iného sveta. Vo všeobecnosti sa nerád baví o cyklistike.
Peter je známy tým, že sa nebojí nebezpečných zákrut, únikov alebo riskuje v balíku jazdcov v záverečnom špurte. Bojíte sa oňho?
Peťo má veľmi dobré schopnosti, čo sa týka riadenia bicykla. Ako keby sa n ňom narodil. Sám by sa kvôli svojej hlúposti nedostal do pádu. Ale môže sa stať všeličo, technický problém či pád zapríčinený iným pretekárom. To sú veci, ktoré sa nedajú ani predpokladať, ani ovplyvniť. Často idú veľkou rýchlosťou, takže som rada, keď príde do cieľa bez pádu. Víťazstvo už je potom len bonus.
Vo svete cyklistiky ste už trocha insider. Čo vás najviac prekvapilo?
Na začiatku bol pre mňa tento svet veľmi neznámy, cyklistiku som predtým vôbec nesledovala. Teraz sa už orientujem viac, aj vďaka tomu, že chodím na preteky. Možno je to smiešne, ale aj keď som predtým vedela, že v cyklistike sú tímy, myslela som si, že je to viac individuálny šport.
Bolo niečo, čo ste nečakali napríklad na samotných pretekoch?
Fascinuje ma tá atmosféra, ako veľmi dokážu fanúšikovia cyklistov podporovať. Či je zima alebo dážď, tí ľudia tam stoja, čakajú, stanujú, spia, to sa mi naozaj páči. A cyklistika je podľa mňa jeden z najnáročnejších športov. Netrénuje sa tam ani tak technika, ako skôr vytrvalosť, aby tých 5-6 hodín denne dokázali jazdiť.
A napriek tomu to nie je finančne ohodnotené tak, ako napríklad tenis alebo futbal. Dá sa z toho, keď si odmyslíme peniaze z reklám, vyžiť?
To je otázka, zo všetkého by sa malo dať vyžiť, záleží samozrejme na nárokoch samotného človeka.
Tak povedzme zbohatnúť?
Všetko je to o tom, ako človek pristupuje k životu, čo si dopraje a čo nie, a či má čas si niečo dopriať.
Ako sa s Petrom vidíte o takých päť, desať rokov?
(Smiech) No, my žijeme zo dňa na deň. Plány si robíme tak na dva-tri dni dopredu, pretože situácia sa neustále mení. Taký je život profesionálneho športovca. Peter má síce niektoré veci naplánované, potom však do toho vstupuje množstvo neočakávaných, neplánovaných. Takže toto vôbec neriešime. Obaja chceme žiť v prítomnosti a užívame si daný moment.
Ani o nejakom prípadnom spoločnom biznise ste sa nebavili?
Určite to nie je vylúčené, ale nebavili sme sa zatiaľ o ničom konkrétnom, čo by sme už teraz rozbehli.
Čo teda robíte teraz, keď ste trocha mimo cyklistiky?
Vždy záleží na tom, o aké dlhé obdobie ide. Najradšej čas trávime doma, neradi chodievame po nejakých akciách, nie sme tie typy. Keď máme voľno, snažíme sa stráviť ho spolu, s rodinou alebo s kamarátmi. Peťova práca je aj jeho hoby, takže už potom nemá potrebu ísť sa napríklad korčuľovať alebo tak. Ale snažíme sa mať aktívne voľno. Po sezóne si ideme zalyžovať alebo zahrať tenis, cez sezónu chodíme na prechádzky so psom alebo si niečo uvaríme. Robíme vyslovene obyčajné a jednoduché veci.
Plán aspoň do konca roka už máte?
Viem len to, že Peťo má teraz v decembri ďalšie sústredenie, ale čo bude potom, to ukáže čas.
Kto je Katarína Sagan
Manželka Petra Sagana má 28 rokov a s naším najlepším cyklistom je už viac ako dva roky. Vyštudovala manažment v Banskej Bystrici, pracovné skúsenosti zbierala v Austrálii i v Českej republike, roky však pracuje aj v rodinnej firme v jej rodnom Dolnom Kubíne. V roku 2007 sa zúčastnila finále Miss Slovensko, modelingu sa však už viac nevenovala. Dnes je okrem iného súčasťou talianskej spoločnosti DMTC, ktorá zastupuje Petra Sagana v marketingových záležitostiach. Žijú spolu v Monaku.